dokument o pôrodniciach je moja diplomovka.
Nemáme distribútora, ale spoliehame sa na to, že ľudia ho budú chcieť vidieť, dostávame už pozvania do rôznych miest aj krajín. Najdôležitejšie je, aby sa o tej téme diskutovalo a aby sa to nehrotilo, ako sa to vždy hrotí, že lekári verzus matky, matky s pozitívnym zážitkom verzus s negatívnym, lekári verzus pôrodné asistentky. Možno je to naivné, ale chcela by som, aby sa všetci zamysleli jedným smerom, aké bude dobré pre všetkých, keď sa niektoré veci zmenia. Nie som na žiadnej strane sporu, som rovno v oku hurikánu.
chcela som byť učiteľkou.
Asi to mám v génoch, obidve babky aj mama boli učiteľky, zdalo sa mi to super, ale potom sa ma otec opýtal, či chcem mať Komenského syndróm. Tak som išla na žurnalistiku, ale v podstate si stále ventilujem potrebu každému hovoriť, ako svet funguje.
dokumenaristiku som študovala v Bolzane.
Školu som skončila minulý rok, desať rokov po žurnalistike. Keď som posielala prihlášku, už som sa chýlila k vekovému limitu 30 rokov. Medzi dvoma kolami prijímačiek som zistila, že som tehotná. Vysnívanú školu som vyštudovala s bábätkom, chodila so mnou do školy takmer stále, lebo v Taliansku som bola sama, muž bol tu. Veľa ľudí mi hovorilo, že sa to nedá, že ochudobňujem starých rodičov o vnúča, že je neskoro v tomto veku ísť študovať, však uvidíš, že sa to nedá... som hrdá, že som nemusela spraviť kompromis. Taliansky som sa, žiaľ, naučila len trošku, lebo pokiaľ moji spolužiaci konverzovali, ja som prala plienky. (Smiech.)
milujem byť inde.
Môžem sa sťahovať každé tri mesiace, nerobí mi problém hocikde sa vybaliť a začať žiť. Ani som nepredpokladala, že budem niekedy žiť na Slovensku, ale zaľúbila som sa do Jožka z Bratislavy a bolo. Stretla som ho, keď som sa práve navždy sťahovala do Ázie, do Nepálu, mala som učiť angličtinu v decáku. Nie som nekritický cestovateľ, neidealizujem si, že niekde inde je lepšie. Ale keď sa pohybujem, vnútorne sa cítim stabilnejšia a živšia.
som veľká sukniarka.
Táto červená (foto) je najzačarovanejšia, lebo v nej mám pocit, že ustojím všetky ťažké veci. Nemám ich sedemdesiat, na to som asi príliš eko. Ale náušníc mám naozaj kvantum, sú ako denník môjho dospeláckeho života, ku každej mám konkrétnu spomienku, akoby som si pozerala fotoalbum. Moja dcéra dostala podľa slovenského zvyku náušnice k narodeniu, aj ja také mám. Raz za čas si ich vyberieme, priložíme si ich na uši, pokukáme sa v zrkadle, ja sa spýtam, či už ich chce nastreliť a ona hovorí, že zatiaľ nie. Ja som si svoje vypýtala v šiestich rokoch, lebo som mala krátke vlasy a každý mi hovoril, že jsem hezký chlapeček.