napokon, veď je to celkom prirodzené. Po lovcoch a zberačoch, ktorí sa živili len mäsom, tukom a obrovským množstvom vyzbieraných korienkov a plodov, prišli do módy sympaticky leniví ľudia, čo sa neostýchali nahlas povedať, ja už ďalej nevládzem, ja už ďalej nejdem ani bohovi. Zahodili fešné kožušinové bederné pásy, namiesto nich si utkali z ľanových a konopných vlákien prvé odvážne slow fashion kúsky, ujali sa opusteného vĺčaťa, kozičky, ovečky, teliatka, vtáčika a obrobili prvé susedské políčko. Na ňom sa im ujala aká iná ako fúzatá tráva s pomerne veľkým zrnom. Pozerá prvotnopospolný hospodár na to zrno a chytia ho nervy. Toto mám jesť? – skríkne a tresne päsťou do kamenného stola, až ho zabolí ruka a zo zrna zostane prach. Kým chlap ide zabiť to, čo práve skrotil, jeho šanovlivá partnerka, ktorá má veľmi dobre spočítané, čo sa na susedskom políčku narobila, prach dôkladne pozbiera do misky. Veď sa možno ešte zíde. A ako je to so všetkým, čo sa ešte zíde – zabudne sa na to. Do misky s múkou po čase naprší a gazdiná vidí, že z prachu sa stala malta. Pokúsi sa ňou vyšpárovať tie hrozné diery v slamenej chatrči, ktoré vyhadzuje už dva splny chlapovi na oči, no nejde jej to, chytia ju nervy. Ja mám špárovať! Maltu nechá na stole, keď sa chlap vráti z krotenia, vyšpára.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.