medzi majstrami sushi existuje signál, ktorým dávajú svojmu personálu vedieť, že sa práve otvorili dvere a dovnútra sa sype banda Európanov či Američanov. Vykríknu len: „Viac sójovej omáčky!“ Všetci sa vtedy uškrnú, do nádobiek a mištičiek porozlievajú ten granátový mok a tešia sa na roztomilé predstavenie, keď si v sójovke začnú západniari namáčať všetko, čo im príde pod ruku. Niektorí sa zase zahrajú na hrnčiarov a v mištičke si zo sójovky a japonského chrenu wasabi uhnetú nejaké to hnedozelené bahienko, aby ním obalili a tým kompletne znehodnotili filigránsku prácu sushimajstra. Západniari, jednoducho, sójovú omáčku milujú a milujú ju ako sa patrí – vo veľkom. Možno nás mýli to pomenovanie omáčka. Máme pocit, že sa v nej všetko musí pred položením do úst vyváľať alebo sa z nej pokúšame niečo na spôsob omáčky vytvoriť – aby to bolo mazľavé a bolo toho veľa. Pričom sójová omáčka je obyčajné dochucovadlo, presnejšie povedané, ázijská soľ.
„ A ako to už pri našich kamarátoch vegetariánoch býva, keď sa hľadá náhrada za mäso, siahne sa po sóji.“
Kedysi bola v Ázii, a nielen tam, soľ natoľko vzácna, že sa naši predkovia snažili vymyslieť niečo, čo by bolo lacné a dokázalo jedlo osoliť podobne intenzívne. Z tohto dôvodu vznikla omáčka z kvasených rýb. V Ázii ju volali kecap, u nás napríklad v starovekom Ríme garum alebo liquamen. V Európe sa na rybiu omáčku po objavení výdatných nálezísk kamennej soli zabudlo, v Ázii pretrvala.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.