Hebké raňajky

v našich krajoch ho poznáme predovšetkým naslano. Kto by si nepamätal tú charakteristickú maslovo-vajíčkovú vôňu? Iba tá mala silu dostať deti z teplých perín do studeného rána, postaviť ich na nohy, prinútiť docupitať do kuchyne, kde sa už zvŕtala stará mama a popri postavenej hovädzej polievke sádzala na maslovú panvicu jeden krajec za druhým. Tie chleby na panvici vždy nádherne zakvitli. Čím viac vajíčka v mliečnom kúpeli rozšľahala, tým krajšie bublinky a kvety sa na krajci vytvorili. Zlatisté, ale najmä neuveriteľne krehké a hebučké vankúšiky dávala na tanier.

"Bolo počuť len tikanie kukučkových hodín a tiché ševelenie rozhlasu po drôte."

A už tu mohla skončiť. Úspech by bol zaručený. No vedela, že to, čo príde, čo na tie vráskavé lodičky pridá, si jej vnúčatá budú uchovávať ako skvelú spomienku len na ňu. Na tie nadýchané krajce ukryté v kožúšku z vajíčka ešte nastrúhala  syr tak najemno, že vyzeral ako snehový poprašok. Chlieb tak pôsobil ešte hebkejšie, ešte nadýchanejšie. Miestnosť, vždy plná džavotu roztatárených vnúčat, sa pri podávaní týchto zasnežených oblakov ponorila do nábožného ticha. Bolo počuť len tikanie kukučkových hodín a tiché ševelenie rozhlasu po drôte.

Inde na svete ho poznajú ako francúzsky toast, najmä ak sa podáva nasladko. Prečo sa tak volá, netušia ani v samotnom Francúzsku, pretože tam ho zas volajú pain perdu (čítame pén perdü), čiže stratený chlieb. Navyše, jeho história je omnoho staršia ako Francúzsko. Chlieb vo vajíčku sa spomína už v kuchárke zozbieraných receptov antiky pod menom slávneho gurmána Apicia. Tam pri hesle aliter dulcia, čiže ďalšia sladkosť, nachádzame recept na vypražený chlieb na olivovom oleji predom namočený v mlieku. Podľa všetkého ho ako francúzsky toast nazvali až prisťahovalci v Amerike v osemnástom storočí. Najväčšiu slávu však chlieb vo vajci zožínal počas stredoveku. Vtedy sa servíroval vo veľkom k pernatej zverine a rôznym mäsám.