Adela Tihláriková: Mala som strach, že budem mníškou

moja hudobná kariéra sa nezačala úspešne.

Chodila som na klavír na ZUŠ-ku a mala strašne prísnu učiteľku, Rusku Nadeždu. Chcela vychovávať kvalitných performerov, bola som pre ňu čierna ovca. Rodičom vravela, že so mnou je to strata času, že málo cvičím a aj keď cvičím, že mi to príliš nejde. Stále som bola na vyhodenie. Vychodila som to s obrovským stresom. Povedala som si, že už nikdy nechcem mať nič spoločné so žiadnou hudbou a klavírom, amen, hotovo, koniec. Potom som išla na rok do Ameriky a v rozpise školských kurzov našla džezbend. Čo môže byť viac cool ako školská kapela? Postupne som zistila, že v Amerike to nie je až tak veľmi cool, ale nebolo to až také faux pas ako marching band.  Bavilo ma to, ale stále som neuvažovala, že by som sa týmto smerom rozvíjala ďalej. Lenže vždy ma to nejako k tej hudbe vrátilo. 

moja obľúbená aktivita je zostať doma.

Ani sa nevyzliecť z pyžama. Najmä v období, keď je veľa koncertov. Obložím sa v posteli jedlom, knihami, ktoré mám rozčítané, a vyberám si, ktorú budem čítať. Zoberiem si svoj čitateľský denník, lebo zabúdam, čo som čítala. Mám aj iné zápisníky, zapisujem si rôzne veci. Listujem si v nich skôr náhodne, napríklad, keď začnem upratovať v nejakom úplne absurdnom mieste a natrafím naň. Vtedy sa končí celé moje upratovanie.

málokedy chodím bez čapice.

Keď ju mám, cítim sa o. k., ako kompletný človek. Čím viac stúpa teplota, tým viac otázok dostávam, či mi nie je teplo. Nie je, moje telo si na to zvyklo. Mám celú zbierku divných čapíc, dostali sa ku mne, ani presne neviem odkiaľ. Rada mám turbany, ale sama si ho spraviť neviem, hoci na youtube sú na všetko návody, vydrží mi to na hlave asi 30 sekúnd. 

neviem sa zbaviť bordelárstva a problému s uchopením času.

Celý život sa to snažím systematizovať, hľadám riešenia, vždy mám pocit, že už som ho našla, že keď si kúpim peračník, budem mať poriadok v taške, ale to sa mi nikdy nepodarilo.