o káve a celom tom mimoriadne napínavom príbehu zrniek, ktoré v Etiópii popadali do ohňa, aby sa zistilo, ako vedia nádherne voňať a chutiť, sme na týchto stránkach už písali. Čo sa však na ne nezmestilo, sú práve spôsoby, ako sa tento božský nápoj všade po svete pripravuje. Treba povedať, že móda piť tuhý čierny nápoj s neodolateľnou vôňou a dosiaľ nevídanými občerstvujúcimi účinkami spustil medzi ľudstvom obrovský výbuch nadšenia.
No nie všetko šlo ako po masle. Najmä ako sa doba postupne zrýchľovala. Starý, berberský spôsob prípravy v džezve, keď sa do úzkej nádobky s rúčkou naliala voda, pridala sa káva, nechala sa zovrieť, kým sa nespenila, a to sa opakovalo trikrát, ľudí po čase omrzel a začal znervózňovať. Pokúšali sa o kratšie a rýchlejšie spôsoby prípravy tohto moku – veď kto má nervy ráno čakať na ten elixír tak dlho!
„Picollo totiž nikde vo svete neexistuje.“
A tak vznikla naša obyčajná zalievaná káva, ktorú voláme familiárne turek. Neprpleme sa s nejakým varením a penou. Šup zo dve lyžičky popradskej a zalejeme zovretou vodou. Kto je citlivejší na rituály a historický odkaz, neodolá ju zaliať na trikrát, aby sa predsa len džezve učinilo zadosť. Jediné, čo popíjačov kávy ešte štvalo, bolo to čudné blatko na spodku pohára a neusadené zrniečka kávy, ktoré sa zachytávali na zuboch a kazili tak celkový aristokratický dojem z tohto nápoja. Takisto príprava nebola ešte celkom ono, nebolo to také expresné, ako by si doba vyžadovala.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.