ak sa na vás obrátia priatelia s rovnakou otázkou, treba ich v prvom rade upokojiť. Podať pohár vody, zacvičiť zopár dychových cvičení a dostať ich do stavu, keď sa im z očí vytratí ťažko potláčaná panika. Možno im stačí povedať, že pri tejto dileme nie sú sami.
Už od čias, keď si náš chlpatejší a celkovo viac bio ladený prapredok priniesol do obydlia oheň a začal ho využívať nielen na to, aby si ohrial skrehnuté prsty od namáhavého vyhrabávania korienkov, je tento problém neustále na stole. Najprv to bolo ohnisko uprostred chatrče, no prekážal dym. Prišla inovácia, geniálny nápad alebo jednoducho to štípanie očí tak strašne liezlo na nervy, že stačilo mať v domácnosti jedného vznetlivejšej povahy. Ten, keď ho to dožralo, chytil kyjak, že on to tu celé rozmláti. Našťastie začal strechou, urobil v nej dieru a už ďalej mlátiť nemusel, lebo v miestnosti sa zrazu dalo dýchať. Niekedy aj hnev býva najlepší radca.
„Pretože ak si doma pripravujem iba instantné polievky a varím čaj či kávu, na to mi naozaj stačí varná kanvica, poprípade tá dvojplatnička“
Po čase prišla ďalšia inovácia a zrejme zo ženskej strany. Predsa len – neustále obchádzať to ohnisko uprostred miestnosti, to je strašná oštara, navyše doň minule skoro spadol jediný mužský potomok, treba to vyriešiť, aj vymaľovať treba a ten dym tu stále cítiť. Najprv sa teda ohnisko presťahovalo do kúta a po ďalšom domŕzaní dostalo po čase akúsi búdu s vývodom dymu, ktorému dnes hovoríme komín. Samozrejme, búda na oheň prebiehala ďalšími a ďalšími inováciami, pretože dilema o sporáku je pri novom dome vždy na stole a panika zariaďujúcich sa blkoce v ich očiach vždy s rovnakou intenzitou bez ohľadu na to, či vonku zúri starovek, novovek alebo postmoderna. Variť sa musí.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.