okolo umeboši sa posledné roky strhla úplná hystéria. Ako to už medzi pospolitým ľudom býva, jeho túžba nájsť univerzálny liek na všetko, ideálne rovno elixír mladosti, nikdy neutícha. Čo svet svetom stojí, hľadáme ho vo všetkých dobách a míňame naň obrovské úsilie a sumy. V pravidelných vlnách sa utiekame raz k jednému raz k druhému zázračnému lieku. V stredoveku je to bájna mandragora, klíčiaca zo semena obesencov, neskôr čierne korenie, čo rozprúdi krv a zdvihne náladu. Po objavení Ameriky prišla čokoláda, neskôr ustrice či hadia krv. Všetko, samozrejme, zaručene funguje, všetci mladnú ako najatí a parafrázujúc klasika funebráci nemají co žrát. Len ten pospolitý ľud nie a nie sa uspokojiť. Stále to nie je ono. A tak v dvadsiatom prvom storočí, keď sa všetky možnosti pomaly, ale iste vyčerpávajú a už ani ajurvéda a stará čínska medicína nie je to, čo bývala, končíme svoje hľadanie v kutici na metly a s alobalovými čiapkami narazenými na hlavu, aby nás náhodou niekto niečím neposypal, siahame v nádeji po save.
„Ak sme to tento rok na plese prehnali, či už s róbou alebo alkoholom, nezúfame a siahame po prudko organickej ružovej japonskej pilulke.“
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.