Chvála presnosti

základnou črtou modelárstva sú nepochybne presnosť a koncentrácia. Tú situáciu si treba predstaviť. Nech je napríklad večer. Na stole osvetlenom lampou leží rezacia podložka, skalpel s vymeniteľnými čepieľkami, brúsny papier, modelársky lak, lepidlá, štetce, fixky, tmely, niekoľko druhov pinziet, lupa s LED podsvietením a svorkami. Nateraz by stačil aspoň tento jednoduchý výpočet. Za stolom sedí modelár, v rukách jemne pridŕža model a priliepa naň asi polmilimetrový tenučký drôtik alebo dokonca papier, ktorý bude slúžiť, povedzme, ako stierač. Musí sa trafiť presne, inak lepidlo poškodí imitáciu okna, vyrobeného z  kúska priesvitnej fólie. A to sa potom čistí len veľmi ťažko. Keď je stierač hotový, pokračuje prilepením ďalšieho detailu: krok po kroku, pomaly, sústredene.

od plastu k leptom

Prichádzame do Cífera, kde má svoj sklad trnavská firma Agency J. H., ktorá sa venuje ozvučovaniu a osvetľovaniu koncertov a spoločenských podujatí. Ohromia nás obrie rampy, reproduktory, stojany, stovky káblov. Je to ako magický svet veľkých vecí. Prejdeme pomedzi ne a vstupujeme do pracovne majiteľa firmy Jána Hrčku. Popri stene sa mu rozrastá presný opak toho, čo sme videli pred chvíľou: vitríny s drobnými vláčikmi v modelovej mierke TT (table top), čiže zmenšeniny v pomere 1:120. Samozrejme, existujú aj 160-násobné, dokonca aj vskutku liliputánske 480-násobné zmenšeniny, kde má celý model vlaku alebo lietadla veľkosť možno len troch centimetrov.

Mierka TT, s ktorou pracuje Hrčka, je u nás menej rozšírená (najčastejšie sa stretneme s takzvanou H0). Pýtam sa ho, koľko vláčikov doteraz vyrobil. „Mám hotových asi tristo rušňov alebo motorových vozov a šesťsto vagónov, väčšinou zo 70. a 80. rokov, tie ma zaujímajú najviac,“ ukazuje pritom na zbierku vo vitríne, ktorá je len zlomkom toho, čo dosiaľ vytvoril. Dať dokopy jeden vláčik si vyžaduje tak týždeň až dva, no Hrčka hovorí, že modelovanie preňho znamená uvoľnenie: „Strávim tým niekedy aj desať, možno dvanásť hodín, ale ja pritom oddychujem, nezaoberám sa prácou, zaujíma ma len model, ktorý držím v rukách.“ Začal s tým ako štvrták na základnej škole spolu so starším bratom, ktorý dnes vlastní malé modelárstvo a sám sa venuje najmä lietadlám, ale aj diorámam, tvorbe celkového okolia modelov. „Brat je výtvarne veľmi nadaný. On je v tom hotový umelec, dokáže napríklad imitovať patinu, čo vie správne urobiť len málokto.“

„Najväčšou motiváciou pre mňa nie je ani tak to, že si sám pred sebou dokážem, že viem niečo zlepiť.“

Modely, ktorým sa Hrčka venuje, sa nazývajú RC – rádiovo riadené (radio controlled). Nejde totiž iba o zlepenie a vymodelovanie vonkajšej karosérie a podvozku – to sú len makety. RC modely sú vybavené aj funkčnými pojazdmi s motorčekmi. V minulosti sa robili z mosadze, no tie boli dosť hlučné, dnes dostať aj delrinové, ktoré sú omnoho tichšie. Takisto karosérie sa zvykli robievať ako plastové odliatky, kým ich nenahradili lepty, mosadzné pliešky tenké asi 0,3 milimetra, s detailmi, ktoré na hrubších plastoch nevyhnutne zanikali. Kúsky leptu sa buď spájkujú cínom, alebo lepia špeciálnymi sekundovými lepidlami, vytmelia sa nerovnosti, potom sa natrú základnou farbou a až neskôr prichádza povrchová úprava, osadenie okienok, stieračov, rebríkov, vodolepiek a podobne. Nakoniec sa do karosérie vsunie pojazd s motorčekom a dnes už aj s digitálnym čipom, osvetlením, reproduktorom a v prípade parných rušňov aj s dymovým modulom na glycerínovej báze, ktorý simuluje paru. Nečudo, že cena jedného takého modelu potom narastie aj na dvesto eur a viac. Hrčka síce svoje modely nepredáva, ale párkrát ich už priniesol na modelárske výstavy, ktoré sa stávajú veľmi populárnymi. Keď ich začali robiť v nitrianskom obchodnom centre Mlyny, zvýšila sa im v tých dňoch návštevnosť takmer o dvesto percent.