Jaro Varga: Som šťastný, že ma práca nebolí

pre Soniu Rykiel som nepracoval ako módny návrhár.

Našli si ma a oslovili ako umelca na vytvorenie miestnošpecifických umeleckých inštalácií v Paríži, New Yorku, Londýne, Tokiu a Soule k 50. výročiu založenia značky. Zakladateľka Sonia Rykiel zomrela v roku 2016 na Parkinsona, bola to milovníčka kníh a umenia, spisovateľka, ikona nielen francúzskej módy, ale aj kultúry. V Paríži na St. Germaine, kde majú obchod, je teraz celá ich budova pokrytá mojou Interaktívnou knižnicou. Bolo mi sympatické, že to nie je dielo iba pre zákazníkov a pozvaných hostí, ale aj pre ľudí, čo len náhodne prechádzajú okolo. Všetci môžu participovať a písať si tam svoje tituly kníh, kresby a komentáre a vytvárať tak unikátnu mentálnu mapu toho miesta. V Paríži vznikne úplne iná knižnica ako na Madison Avenue alebo v Tokiu. Samého ma vždy prekvapí, ako rôzne to moje dielo môže fungovať. Prvýkrát bolo vystavené v galérii Národnej technickej knižnice v Prahe a tam ju popísali vedci, technici, študenti, potom v SNG v Bratislave, tam to boli zas iní návštevníci. Vždy je to dielo zrkadlom miesta a doby. 

na konci februára sa inštalácie zdokumentujú, deinštalujú a zničia.

Nie, nie je mi to ľúto, že to nebude niekde fyzicky uložené. Niektoré moje veci sú uskladniteľné, dajú sa zabaliť, odložiť, vystaviť, iné nie. Väčšinou ide o diela vo verejnom priestore. Paradoxne, dielo, ktoré sa po výstave zničí, sa o to viac pri ďalšom vystavení renikarnuje do novej podoby. Vždy ide o nové dielo, ktoré v sebe nesie DNA predchádzajúcej verzie, podobne ako zaktualizovaný softvér.

odmalička som chcel byť maliar.

Až v prvom ročníku na VŠVU som prešiel na nové médiá. Ale stále ma zaujímala maľba, kresba, fascinovala ma technológia maľby. Často kombinujem inštaláciu a maľbu, mám pocit, že na výstave, ktorá je viac fyzická, naratívna, maľba pôsobí ako skratka, kde sa to celé uzavrie. Keď nad niečím premýšľam, tak niektoré body sú akoby zahmlené, strácajú sa, ale v maľbe sa to odrazí. Je to okno do podvedomých útrob myslenia. Tam, kde sa neviem vyjadriť iným spôsobom, ani textom, ani príbehom, tam vidím priestor pre maľbu. 

každé ráno, keď sa zobudím, som šťastný, že mám takúto prácu.

Že ma nebolí. Bolí iba to, že obsahuje aj veľa administratívy, produkcie, veľa písania, odpisovania. Niekedy som v tom nedôsledný. Keď mi spadne mail nižšie ako jeden deň, často sa k nemu nevrátim. Ľudia sa ozvú znovu, alebo sa to urobí bezo mňa. Túto každodennú rutinu sa snažím vyriešiť čím skôr, aby som sa mohol venovať veciam, ktoré ma bavia viac. Ranná rutina, ale niekedy trvá celý deň.

nemám určené na hodiny, koľko budem denne robiť.

Ale ráno sa snažím približne si predstaviť, čo všetko by som mal a čo nemusím. Vždy treba prioritizovať. Toto je podľa mňa kľúč k úspechu. Keď mám na stole veľa dôležitých vecí, tak si musím vybrať. Vždy to je na úkor niečoho, nemyslím si, že každú vec dokážem urobiť vynikajúco. Snažím sa o to s každým, s kým spolupracujem – ale stane sa, že jeden tvrdí, že s Jarom bola najlepšia spolupráca, profi, načas, super, a druhý povie úplný opak. Neuprednostňujem práce podľa lukratívnosti. Najlukratívnejšie nemusia byť vôbec zaujímavé a naopak. 

niekedy sa ráno rozhodnem, že budem celý deň len tak čítať.

Trochu z každej knihy, len tak sa v nich hrabem. Sú aj dni, keď si ráno poviem, že celý deň budem lenivý. Nie je to moja prirodzená vlastnosť, ja sa pre lenivosť rozhodujem, keď si ju zaslúžim, keď absolvujem niečo dôležité, veľké, vyčerpávajúce. Potom sa iba tak dívam z okna ateliéru na strechy.