Prečo sa nám po tridsiatke ťažšie hľadajú kamaráti? Máme vytvorené prísne filtre

prečo majú ľudia po tridsiatke problém nadviazať nové priateľstvá? Je to dnes prirodzené alebo trochu divné? 

Kamarátstvo je relatívne dištančný vzťah. V živote fungujeme v rôznych formách vzťahoch. Jednak pokrvná línia, to sú moji rodičia, moje deti. A potom sú dištančné vzťahy, z ktorých sa niektoré stanú intímnymi, teda partnerskými. Ostatné sú tiež intímne, aj na rozdielnych úrovniach. V jazyku je to pekne odstupňované: máme bežných známych, aj lepších kamarátov, ale iba niektorých z nich voláme priatelia. Rozdielom v odtieni je práve sila emócie, ktorú k nim cítime. Kamarátske vzťahy sú dôležité, lebo nám vždy zrkadlia seba. Je ťažko povedať, či práve tridsiatka je zlomová. Z môjho pohľadu to môže byť aj preto, lebo ľudský život sa predĺžil a tridsiatka dnes je niečo iné ako pred rokmi. Aj intímne vzťahy uzatvárame neskôr ako naši rodičia. Vek okolo tridsiatky hrá vo vzťahoch kľúčovú úlohu. 

prečo?

Vtedy sa definitívne uzatvára niečo ako predĺžené detstvo. Vtedy človek začne skutočne spracúvať životné skúsenosti a vníma ich inak. Cez ten iný pohľad hodnotí aj svojich kamarátov. Tým, že človek životné skúsenosti spracúva inak, menia sa jeho hodnoty. A navyše, často táto zmena prichádza aj s ťažkými situáciami, aj s existenčnou krízou. Aj tým sú kamarátske vzťahy zaťažené. Začíname v tom čase pracovať na vytváraní filtrov a všelijakých obrán, cez ktoré potom len ťažko niekoho púšťame. V čase osobných kríz strácame dôveru k iným. A dôvera je základ akéhokoľvek vzťahu. 

čiže preto v detstve nadväzujeme kamarátske vzťahy oveľa ľahšie a prirodzenejšie?

Ide nám to ľahšie, lebo veríme. Potom, dospievame a prejdeme rôznymi sklamaniami, už nie sme natoľko otvorení. A najmä, dôkladne iných hodnotíme. A nie každý hodnotením prejde. Často to obaja v kamarátskom vzťahu cítia. Dávajú si pozor, aby si pred druhým udržali dobrý imidž a nepovedali nič, za čo by ho druhý odsúdil. 

a deti toto netrápi. 

Keď mám sedem rokov a na pieskovisku mi kamarátka vezme lopatku, reagujem na to. Buď ju tresknem lopatkou, rozplačem sa a idem za mamou, alebo jej nasypem piesok na hlavu. Zistím, čo zafungovalo, a nabudúce toto riešenie znova použijem. Ale neviem to ešte pomenovať. Vo veku 15 až 25 rokov sa už skúsenosti a udalosti snažím pomenovať. Ešte stále je to kostrbaté. Vyhodnocujem udalosti nie až príliš do hĺbky, skôr na úrovni: Prečo sa on môže takto správať a ja nie? 

Ale po tridsiatke sme už realistickejší a preberáme zodpovednosť za život. Vtedy sa dostávame často až do existenciálnej krízy. Pýtame sa aký má toto celé vlastne zmysel? Ako mám skutočne žiť podľa hodnôt? Keď budem slušný človek, tak skončím ako Ján Kuciak? Oplatí sa mi byť slušným? Veď Kaliňák má toho oveľa viac a pritom... Uvedomím si, že sa musím rozhodnúť, ako svoj život prežijem. Existenciálna kríza  poznačuje aj naše vzťahy.