ľudia by mali poznať to, čo sa robí doma, navyše, keď je to dobré.
Preto vznikol náš festival Nu Dance Fest. Prečo máme preferovať a adorovať zahraničné skupiny za veľa peňazí, ktoré tourujú a zastavia sa tu na jeden škrt? Treba to, ale do akej miery? Bude to mať väčší efekt na našu kultúru a na nás, čo tu žijeme, ako keď podporíme domácich umelcov, možno mladých, možno neznámych, možno z nich niečo bude, aby sa prezentovali v relatívne profesionálnych podmienkach?
vytvárať kvalitnú kultúru by mala byť primárne úloha štátneho divadla.
Ale sanujú ju často malé ozetká. U nás ako keby platilo, že kamenné divadlá rovná sa tradičné veci a naproti tomu nezriaďovaná scéna rovná sa extrémna avantgarda. Samozrejme to tak nie je. Nezriaďovaná scéna vznikla len preto, že infraštruktúra pre súčasný tanec vôbec neexistuje. Nemá sa takmer kde hrať, nemá kde vznikať, a tak ľudia odídu do zahraničia alebo si vytvoria vlastné štruktúry. Vyzerá to potom tak, akoby nezriaďovaná scéna bola zameraná na sóla a avantgardné svietenie, keďže majú len dve lampy, celé je to veľmi experimentálne, no čo už, musí byť, keď tvoríme v kuchyni. My by sme radi tvorili veľké veci pre 400 labutí a dva orchestre, ale nemôžeme to robiť v A4-ke alebo Štúdiu 12. Ale vďaka za to, že sú.
učím súčasný tanec budúcich pedagógov aj seniorov.
Vymyslela som si projekt workshopov v spolupráci s GMB – oni pre seniorov organizujú aj výtvarné dielne, tak prečo nie pohybové? Starší páni a dámy to majú veľmi radi, prídu a robia súčasný tanec. Zriedkavo, ale systematicky. Jeden z worskhopov sa uskutoční aj v rámci festivalu.
ak mám voľno, chcem sadiť kvetiny!
Sadiť, starať sa o deti, o zvieratá, také tie primárne nevyhnutné veci. Aj keď je otázka, čo je a čo nie je nevyhnutné. Minule mojim študentom jeden architekt povedal, že celá architektúra nemusí byť, veď môžeme bývať aj v krabiciach – tú štuku na ne nemusíme dať. No práveže musíme! Aj tanec musí byť, aj sadenie kvetín. Už nakupujem zeminu, kvetináče, bylinky, muškáty, sedmokrásky, idem presádzať čínske ruže a oleandre. Niečo dám na dvor, máme super dvor – normálny, nehipsterský, vo vnútrobloku, deti tam hrajú futbal, my tam sadíme bazalku a je nám dobre.
„Chcela by som vedieť, či to tu dobre dopadne. Či svet vydrží, alebo nie.“
v detstve som hrala tenis o stenu.
Bývali sme blízko Medickej, tam boli betónové kurty, mali sme detský Wimbledon. S mužom sme začali spolu hrávať s partiou dôchodcov, sú to bývalí profi tenisti, techniku nemám takú dobrú ako oni, ale čo nezahrám technicky, to vybehám. A platia tam pravidlá. Out je out. Občas som unavená z toho, že si musím pravidlá nastavovať sama. Niežeby som sa chcela podriaďovať pravidlám iných, skôr mi prekáža, že pre rôznych ľudí platia rôzne pravidlá.
necítim, že by som mala prestať tancovať, lebo nevládzem.
Alebo preto, že by telo nestíhalo. Telo stíha iné veci. Súčasný tanec vychádza z daností konkrétneho človeka, to je rozdiel oproti baletu, kde je ideál, ku ktorému sa približujete. Aj ja pracujem s technikami, ale všetky sú kanalizované tak, aby som ich vedela využiť, ako ja potrebujem. Neprispôsobujem sa ideálu, ktorý, keď je nenaplniteľný, už ho nemôžem robiť. Ja sa prispôsobujem sebe. To, čo chcem povedať, nie je viazané na to, ako vysoko zdvihnem nohu.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.