Robert Šveda: Som vzorový človek

som filmár, režisér. 

Už pri pomenovaní scenárista mám blbý pocit. Ale viem sa nájsť aj v inom, napríklad v učení. Nevadí mi tvoriť iným spôsobom, napomáhať iný talent, vidieť, ako rastie. Niekedy si pri študentoch pripadám ako štvorročné dieťa, lebo stále opakujem „prečo“ – sedíme nad scenárom a pýtam sa: a toto prečo? A toto? Prečo toto? Snažím sa ich pripravovať do reálnej praxe, vediem s nimi dišputy o tom, čo je podstatou umenia, umeleckého bytia, kladiem morálne otázky. Aj umelci sa vedia správať zákerne, korupčne, lebo vieme, že peňazí na umenie nie je veľa. Aká je odpoveď? U mňa vždy rovnaká. Človek musí robiť tak, aby sa ráno vedel na seba pozrieť do zrkadla. Žiaľ, niektorí sú krátkozrakí a nevidia, ako sa dorianogreyovsky menia. 

chcel by som písať beletriu. 

Lebo je veľmi veľa námetov, ktoré sú pre mňa nesfilmovateľné – lepšie by sa mi napísali. Lenže som veľký prokrastinátor. Často mám námet na perfektnú knižku, ale hneď, ako to niekomu prerozprávam, stane sa to pre mňa nezaujímavým. Mám všeobecne veľký problém s písaním, radosť je to vymýšľať, písať rukou na papier, ale už nie prepisovať do počítača. To bolí. 

kupujem si zápisníčky v Tigeri. 

Tam sú všetky vzorované a ja som vzorový človek. Svet vnímam cez vzory. Keď niekto hovorí, že svet je viacfarebný, ja tvrdím, že vzorov je oveľa viac. Milujem vzorované tapety, balím do nich aj knihy, tieto (na fotke) mi zostali z lokálu, čo som riešil ako architekt.  

som trošku paranoik. 

Odkedy som robil Najväčšie tragédie Slovenska, začal som sa báť pomaly všetkého. Hneď prvý bol havarovaný Iljušin na Zlatých pieskoch, čítal som celý spis. Ešte aj môj veľmi blízky kamarát zomrel pri páde Airbusu do Atlantiku, čím sa moje obavy z lietania len zväčšili. Krátko na to sme išli do Talianska, bol som chorý, plný nos, zaľahlo mi v uchu, nič som nepočul, panika, čo sa deje, čo sa deje? 

svoj byt rekonštruujem priebežne. 

Vždy som bol nespokojný, detská izba sa mi zdala stále rovnaká, jeden stôl, dve skrinky, pravidelne som ich posúval, záchod prezdoboval plagátmi, keď sa mi zdali staré, tak som strhol všetkých Stingov, Gombitové a Nagyov z Populárov a dal nové. Keď v seriáli Mesto tieňov termínovo vypadli všetci architekti, tak som napokon policajnú stanicu, pitevňu a všetky priestory zariaďoval ja. Odvtedy som sa stal takým výpomocným architektom aj pre kamarátov. Na natáčaní sa občas na mňa herci čudne pozerajú, ako niečo začnem „šudliť“, roznášam po zemi krv, posúvam veci na stole, mám to stále v sebe. 

neviem chváliť a ani chválu neviem prijímať. 

Aj pochvalou sa dá všeličo pokaziť. Tak sa snažím neupozorňovať na to, čo sa mi páči, čo je dobré, a upozorňujem na to, čo sa mi nepáči, aj keď to pre niektorých ľudí nie je príjemné. Som prosto tento typ režiséra a neviem s tým nič urobiť. 

comingoutoval som veľmi skoro. 

Aj o svojej inakosti som vedel veľmi skoro, aj som s ňou oveľa skôr bojoval, ako mnoho mojich rovesníkov, ktorí si to priznali v staršom veku po istých heterosexuálnych skúsenostiach. Tušil som to už na základke. Začal som si hľadať informácie, žiaľ, často deprimujúceho charakteru. Socialistická sexuológia poznala len jedinú definíciu –sexuálna úchylka. Veľa radosti mi to nedalo, skôr strachu. Všetko má svoje plus aj mínus, každá bolesť prináša na druhej strane isté klady, vďaka tomu som možno získal isté vlastnosti, ktoré teraz ako režisér oceňujem. Umelecké kruhy nie sú otvorenejšie, mnoho homofóbnych umelcov je okolo nás. Veľa ľudí to síce akceptuje, ale už slovo akceptácia neznamená rovnocennosť. Ak som ako človek hodný uznania, iba sexualita to nemení. 

pred piatimi rokmi ma pozval kamarát do bookclubu. 

Sme susedský klub, ľudia z blízkeho okolia. Na vysokej škole som nemal čas čítať, lebo všetko bolo bohémskejšie a zaujímavejšie ako knihy. Pritom som knihami dovtedy žil, čítal som ich aj za chôdze, chcel som sa k čítaniu vrátiť, nájsť v mojom šialenom živote pre ne priestor. Klub pomohol, tá pravidelnosť, nutnosť zobrať knižku a čo je úžasné, naučil som sa aj rozprávať, obhájiť svoj názor.