Pútnik Igor: Pre Krista treba byť blázon

v rozhovore sa dočítate:

• Ako prebiehajú jeho púte, prečo chodí tisíce kilometrov pešo a bez máp
• Prečo cíti poslanie pomáhať chudobným
• Ako vníma chudobu a sociálne služby v našej krajine
• Ako funguje jeho združenie na pomoc chudobným dôchodcom v Žiline
• Prečo už nechce komunikovať s predstavenými mesta Žilina
• Prečo pravdepodobne podá žalobu
• Prečo sa podľa pútnika stráca na Slovensku podstata sociálnej demokracie
• Prečo spolupracuje s inými vierovyznaniami
• Prečo by nemohol byť kňazom

aké je vaše povolanie, čo ste  vyštudovali?

Som vyučený predavač z obchodnej školy. Mojou túžbou od detstva však bolo študovať teológiu, no za komunistov som sa k tomu nedostal.

kedy ste sa stali pútnikom a čo vás k tomu viedlo?

Bolo to v roku 2002. Čítal som článok o putovaní a následne som si povedal, že to chcem skúsiť aj ja. Prvýkrát som putoval do Ríma. Myslel som si vtedy, že pôjdem len raz a dosť, no odvtedy putujem každý rok. Najďalej som putoval do Santiaga de Compostela v Španielsku, Fatimy v Portugalsku, do Lúrd, Medžugoria, Krakówa, Assisi…zhruba 17-tisíc kilometrov som prešiel pešo na pútiach. 

čím sa živíte?

Krátkodobými brigádami. Pôsobil som v minulosti 18 rokov v Taliansku, dva roky na Kanárskych ostrovoch, čiže tam mám dosť známych. Vybavujem si tam krátkodobé brigády, ktoré sú dobre platené. Trikrát do roka si preto zarobím na to, aby som mal na svoje základné živobytie. Keď si kalkulujem náklady, tak mám problém minúť 100 eur za mesiac. Stravu tu mám, samozrejme, zdarma. Tiež pracujem ako sprievodca turistov. Vediem malé skupinky ľudí, ktorí mi to zaplatia. Igor Koník pochádza z malého okresu Pečeňany pri Bánovciach nad Bebravou. Hovorí plynule po taliansky a španielsky. Má 53 rokov.

čo ste robili počas tých 18 rokov v Taliansku?

Pracoval som na  benzínovej pumpe v Ríme, popri som pracoval aj u vodára, kúrenára alebo som robil maliara. Keď ostatní mali siestu, ja som mal druhú prácu. Vždy, keď sa vrátim do Talianska a prídem na tú pumpu, prehovárajú ma, aby som sa vrátil. Ostali sme ako rodina.

filip lehotskýZdruženie funguje v Žiline už takmer desať rokov.

ste šťastný?

Som najšťastnejší človek na svete. Pokiaľ ma vidíte v uliciach, tak sa veľmi často usmievam, nechcem povedať stále, ale jednoducho táto práca ma napĺňa a beriem to ako poslanie, nie ako prácu. Ak by to bola práca ste unavený, vyčerpaný a máte pracovný čas. Tu sa nedá hovoriť o pracovnom čase. Ráno vstanete, o polnoci idete spať a stále ste ľuďom k dispozícii.

ako vyzerá váš typický deň?

Medzi 5:00-5:30 vstávam, chvíľku venujem modlitbe, neskôr sadnem na bicykel a idem nakŕmiť zvieratá v Bánovej, máme tam záhradu. Do 6:00 kŕmim zvieratá, potom prídem sem, pomôžem s raňajkami pre dôchodcov. Po raňajkách pracujeme na dvore okolo záhrady. O 8:00 idem do mesta vyberať milodary. Tam som do 12:30, potom sa vraciam sem, naobedujem sa a do večera pracujem tu alebo v spomínanej záhrade v Bánovej. 

„Ľudia nie sú pre nás len číslom. Chceme, aby sme si vzájomne boli jeden druhému v srdci.“

ste zakladateľom OZ Bratstva sedembolestnej Panny Márie v Žiline. Aké aktivity vykonáva vaše občianske združenie?

V prvom rade je to pomoc dôchodcom. V minulosti, ešte keď sme nemali dom, pomáhali sme individuálne dôchodcom alebo sociálne slabším rodinám. Ak nemali napríklad peniaze na uhlie, drevo, opravu strechy, čokoľvek, my sme im to kúpili a zabezpečili im aj robotníkov. Neskôr dozrel čas na to, že sme sa rozhodli prenajať si tento dom.

v Žiline je už niekoľko sociálnych zariadení na pomoc starým ľuďom, v čom je to vaše iné?

My sa venujeme hlavne dôchodcom a okrajovo týraným matkám s deťmi. Iné združenia výlučne matkám s deťmi alebo bezdomovcom, drogovo závislým a podobne. Nedá sa to spájať a kombinovať. Je tu zákon, ktorý špecifikuje, že musíte mať jednu cieľovú skupinu, aby ste mohli žiadať o dotácie. Naším špecifikom je asi to, že my chceme tunajším ľuďom poskytnúť rodinné zázemie. Nájsť si čas na toho dôchodcu, rozprávať sa s ním, zavtipkovať, ako keď funguje rodina. Ľudia tu nie sú pre nás len číslom. Chceme, aby sme si vzájomne boli jeden druhému v srdci.V OZ Bratstvo sedembolestnej panny Márie v Žiline je zatiaľ ubytovaných päť ľudí. Po dokončení ďalších miestností bude môcť zariadenie prijať ďalších chudobných dôchodcov.

úlohu, ktorú na seba preberáte, by mal skôr realizovať štát, prečo ste sa rozhodli aj vy pomáhať?

Mal by to robiť štát, správne ste povedali. Ale keď to nerobí, kto to bude robiť? Jednoducho cítim povinnosť a poslanie pomáhať týmto ľuďom. Prešiel som viacero krajín Európy a pravda je, že sociálna politika nie je nikde ideálna. V južných krajinách, ktoré som prešiel, sú tiež problémy. Tiež sú dôchodcovia na ulici, ľudia ťažko žijú. Poznal som jednu starú ženu, ktorá mala otvorený obchod len preto, lebo by z dôchodku nevyžila. Cez zimu si nekúrila, pretože na to nemala, čiže nielen Slovensko je sociálne slabé. Na druhej strane, v mnohých týchto záležitostiach sú viaceré tieto krajiny vpredu.

„Mesto deklaruje, ale nestará sa.“ 

v akom stave je podľa vás sociálna politika nášho mesta. Stará sa z vášho pohľadu Žilina dostatočne o chudobných a sociálne slabších?

Verejná ochrankyňa ľudských práv pani Patakyová to na diskusii v OZ Proti korupcii vystihla veľmi dobre. Povedala, že mesto deklaruje, ale nestará sa. Deklarovať, ako by sme sa mali, aké máme záväzky, aké máme vyhlásenia, všeobecné nariadenia, to je pekné. Výsledok je však veľmi biedny, takmer nulový. Starostlivosť je veľmi slabá. Zoberte si napríklad Bratislavskú ulicu. Je to strašný pohľad, keď človek ide vlakom, ešte horší, keď idete bližšie. Dôsledky sa ukážu v budúcnosti. My si neuvedomujeme, aké negatívne dôsledky to prinesie v budúcnosti. Tie deti sa stále neučia, nechodia do školy, ostanú analfabeti. Čo to vyprodukuje pre našu spoločnosť? Náš systém nie je nastavený tak, aby sme im  zabezpečili dobrý štart, dobré vzdelanie. Jednoducho z nich robíme analfabetov. Tejto spoločnosti to možno vyhovuje, lebo sa nebudú sťažovať. A ak náhodou áno, tak nemajú zázemie a nemá ich kto ochrániť. Nebudú si vedieť napísať ani sťažnosť. Je to veľmi smutné.Pútnik Igor prišiel do Žiliny prvýkrát pred piatimi rokmi, keď pomáhal istej charitatívnej organizácii s jej riadením. V Žiline skončil podľa jeho slov božím pričinením.