ako umelec som sa nikdy nesnažil hovoriť primárne o sebe.
Také to obnažovanie, čo bolo v móde v umení posledných päť rokov. Mňa baví byť skôr anténou, mediátorom signálu, ktorý zachytávam a púšťam ďalej. Moja najnovšia výstava Transformery však do istej miery osobná je, skúsenosťou, ktorú máme všetci spoločnú, pomenoval som to transpersonálne biograffiti. Strkám kľúč do zámky, otváram dvere, splachujem záchod, idem na úrovni zvuku... hľadám radšej tieto transpersonálne body, než by som sa chcel vyrozprávať.
po autonehode som trošku dokrútený.
V septembri minulého roka som išiel bratovi na svadbu na Liptov a dostal som viackrát silný bočný vietor. Nešiel som rýchlo. Všetci ma podozrievajú, že furt niečo prekračujem, a nie je to až tak. Išiel som pomaly, lebo psík bol vonku z okna, má to rád, ísť na motorkára. Odfúklo ma na dopravnú značku, tá sa ohla, dal som po nej taký grain ako na skateboarde a už som len nastavil plachty vetru. Psík vypadol, nič sa mu nestalo, ja som sa s autom pretočil, mal som pocit, že aspoň sedemkrát. Bol som v tom vedomo prítomný a rozmýšľal, že asi už budem maľovať len ústami. Len vďaka kríkom som neskončil ako Sergej Bubka. V poslednom momente som začul hlas svojho trénera džuda z detstva: nebuď ako kameň, buď ako želé, tak som sa uvoľnil. Auto bolo skrkvané, nedalo sa otvoriť, vykopol som okno a vyliezol.
vyhováram sa, že mám vinou nehody problém s pamäťou.
Ale to len tak, nech nič nepokazím. Žijeme v prísnej dobe, Arbeit macht frei, druhá svetová vojna sa neskončila, len ju vedú manažéri za písacími stolmi v imaginárnych číslach, v ktorých žijú reálni ľudia. Veľa ľudí je nastavených takto manažérsky, a nie ľudsky. Ako necitlivý farmár, ktorý vybúcha sliepku, nech mu dá vajcia.
bojové umenia som robil celý život.
Aj tai-či-čuan, to je také pomalé cvičenie, vnútorná škola kung-fu. Som lenivé hovädo, ale tá nehoda ma donútila vrátiť sa znovu ku cvičeniu.
„Maľba je môj najväčší komerčný trhák, také tie stekance.“
v hudbe idem japonsko-cigánskym štýlom.
Nejako to tam trieskam. Zbieram nástroje, malé syntentizátory, kalimbu mám viacej druhov, aj na fujare hrám. Ako malý som si robil gitaru z z teplákov, čo mali dole také gumy. Z tých vyliezali gumičky, zachytil som ich do ucha a brnkal ako na drumbli.
všetky neresti mám.
Sex, drogy, a keď rokenrol premenujeme na hudbu, tak tiež. Vyzerám, že sa viem obžrať, ale neznášam rozhovory o varení, keď počujem dvoch mužov, ako sa rozprávajú, že tá mrkvička neviemčo, tak.... mňa tam netreba. Možno pred dvoma rokmi som si uvedomil, že som s dobrým úmyslom aj s istou poctivosťou bojoval so všetkým, ale povedal som si – fuck off. Skladám zbrane. Deti som vychoval, dane som platil a už sa o to nestarám vôbec. Nie, nenechám sa neresťami zničiť, ale všetko je jednoduchšie, lebo môžem a nemusím. Kríza stredného veku? To už hádam mám za sebou, ja už mám predsmrtné kŕče. Ale tie už mám do detstva, sotva som pochopil, že this is the end, babky zomreli, všetko zomrie, všetko odíde.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.