samozrejme, tejto krásnej a dosť pyšnej ilúzie sa rýchlo zbaví, ale aj tak ostane v pamäti stopa a medzník: to bolo vtedy, keď som čítal/a Tolstého. A každý, kto takúto iniciačnú vec zažil, má prirodzene strach ísť do divadla na akýsi „výcuc“ z Tolstého epopeje. Obáva sa, že to bude taká instantná káva a že vlastne to predstavenie urazí niečo, čo v človeku aj po rokoch z tej knihy ostalo, niečo vzácne, cenné. A okrem toho sa, samozrejme, bojí, že zrazu bude mať Nataša Rostovová inú tvár, ako si ju v hlave čitateľ vytvoril, Bolkonský bude iný a aj ten Pierre Bezuchov bude možno viac alebo menej tučný, viac alebo menej sympatický – ako si ho človek predstavoval pri čítaní knihy.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.