moja práca je hudba.
S Martinom Sillayom sme producentsko-vydavateľská aj hudobná dvojica. Hráme spolu štrnásť rokov. Vždy je jeden viac a druhý menej unavený, ťaháme sa. Najhoršie je, keď sme unavení obaja a lezieme si na nervy. Ale vieme si povedať stop. On je iný ako ja, racionálnejší, ale keď dvaja ľudia dlho spolu robia, tak sa to prepletie. Zrazu ma prekvapí, že povie niečo tak ako ja, a ja zas tak ako on. Vidím v tom výhodu, byť dvaja, aj preto, že počujeme dvaja dvoma ušami. Totálne si dôverujeme, môže desať ľudí sedieť v štúdiu a všetci kývu hlavami, ale ak jeden z nás povie, to je zlé, aj keď tých desať nesúhlasí, nadáva, tak aj tak musíme ísť odznova. Každý nápad, nech je akokoľvek absurdný, vyskúšame – za to nič nedáme. Skúšame veci. Sme otvorení, a to zabraňuje vzniku ponorky.
písanie poézie sa nedá znásilňovať.
Na tvorbu potrebujem pokoj, ale na druhej strane aj veľký nepokoj. Ako keď sme robili Exodus. Bola vtedy utečenecká kríza, bolo to také silné, extrémne, že niekto na to musel nejako zareagovať. Chcel som spraviť niečo súčasné, aktuálne a vedel som, že to bude nepríjemné. Sú témy, ktoré sa nemôžu zjemňovať. Utečenecká kríza napokon nezostala ako hlavná téma, ale pre mňa to bol prvý bod. Nebolo to príjemné, ale bolo to katarzné. To je podľa mňa podstata umenia, nemusí to byť pekné, ale musí to byť silné.
píšem ručne.
Som závislý od blokov, do každého moleskinu robím len jednu vec, aj keď tam napíšem len tri vety, už ho na nič iné nepoužijem. Keby u mňa horelo, určite by som zachraňoval svoje zápisníky, aj keby boli úplne zbytočné a nič v nich nebolo.. Videl som dokument BBC o Brianovi Enovi, ten tam mal trezor a v ňom zápisníky k všetkým albumom, čo spravil za 30 rokov. Otvoril ho, jeden vytiahol. Kedy ste to naposledy otvorili? Teraz prvýkrát. No, ale z nejakého dôvodu to tam mal.
jazdím na motorke.
Ľudia hovoria, že Vespa je skúter, ale ono to ide 110 km/h. Jazdíme na nej so snúbenicou do Štiavnice aj na Moravu. Ako malý som na hodoch u starých rodičov videl detské crossové motorky, celý deň som tam vydržal, odmalička ma to fascinovalo. Potom som si vždy na cestách motorky požičiaval a po Paríži, kde bolo desaťkrát viac motoriek, ako keď som tam bol naposledy, som si povedal, že kupujem. Odvtedy jazdím. Pre človeka, čo robí hlavou, je to super, tam musí úplne vypnúť, sústrediť sa na jednoduché veci, keď sa iba troška rozptýli, tak je zle. Nemôžem ani hudbu počúvať a to ju inak počúvam v kuse. Pre mesto je to zdravšie a inteligentné riešenie dopravy, len na to musí byť klíma, ľudia sa nesmú báť, to je základ.
som vášnivý fajčiar, a neberiem to ako neresť.
Neresť, s ktorou bojujem, je nakupovanie. Nástroje, platne, ponožky, kompletného Shakespeara od Hilského, idem na internet, naobjednávam, fascinuje ma doba kuriérov, že stačí dať do googlu kúpiť toto a toto, klik a na druhý deň to máš. Myslím, že v poslednom čase som sa z toho už dostal, robím také triky, že si naobjednávam veci a nepotvrdím to. Ráno sa zobudím a už je to preč.
od detstva som bol hyperaktívny.
Našiel som si nápad a išiel po ňom. Ako keď niekto dá knihu na najvyššiu policu a dieťa na to kuká, chce sa k tomu vyštverať, to bolo u mňa vždy. Myslím si, že niektorých ľudí ničím mojou energiou. Kedysi som bol prokrastinátor, ale videl som dokument o Cohenovi, mal v izbe všetko veľmi upratané a redaktorka hovorí, že to sa k básnikovi nehodí. Nie, systém musí byť, v niečom až vojenský, musíte ísť proti sebe. Začal som v januári cvičiť. Bol som totálne lenivý, a teraz vidím, že mi to pomáha, dostal som sa do formy, upratať si myšlienky. Cvičiť ráno nalačno vyzerá ako blbý nápad, sú fakt dni, keď je to zlé, ale odvtedy neprokrastinujem. Buď odpočívam alebo robím.
„Poeti robia s tempom. Poznajú váhu slov, aké je ťažké, kedy dopadne, ako to čitateľ zachytí.“
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.