Všadebol

iste si všetci v socializme narodení pamätajú, aká to bola záplava nových, nepoznaných polotovarov, ktoré spestrili naše vyprázdnené obchody a neskôr supermarkety. Namiesto masla všakovaké bizarné margaríny, pri ktorých nebolo treba čakať, kým popustia a dokonca ich nebolo treba ani soliť – lebo už boli posolené. Pomedzi všetky tie náramne rafinované a vazelínu pripomínajúce výdobytky modernej doby sa k nám priplichtila aj sója v čudnom prezlečení za zdravšiu verziu mäsa. V žltočervených vreckách s bombastickým nápisom „Sójové kocky – aj s receptom!“ sľubovali onakvejší a predovšetkým zdravší život. A tak si všetci doma namáčali kocky či plátky zlisovanej sójovej drviny do všakovakých bujónov, roztokov vegety či maggi korenia, aby na vlastné chuťové bunky pocítili, ako chutí zdravie. U nás doma to na nás testovala mama, ale len raz. Pretože po slávnostnom uvedení sójových rezňov nadivoko sa otec vyjadril, že to chutí ako vecheť. A bolo po našom rodinnom vegetariánstve. Na sóju sa na dlhé roky zanevrelo.

Veľká škoda, že u nás sóji reputáciu takto pokazili akési divné vegetariánske náhrady, pretože iné produkty sóje, z ktorých žije celá Východná  a Juhovýchodná Ázia, sú vyslovené delikatesy. U nás opäť spadli do kútika „zdravá výživa“, a tak v nich nikto nehľadá kulinársky zážitok a dokonca pri nich neočakáva ani žiadnu chuť. Pritom také tofu chuť má, dokonca ak je čerstvé a s láskou vyrobené, dokáže byť fantastickou lahôdkou.