Juraj Šeliga: Hľadám ženu, čo vie hrať šach

nikto ma neplatí. 

Žijem z úspor. Ako pravý oravský chlapec som si od osemnástich odkladal na vkladnú knižku a tú teraz poctivo míňam a ešte chvíľu vydržím. Mojou každodennou prácou je teraz iniciatíva Za slušné  Slovensko – stretávame sa s ľuďmi, novinármi, udržujeme kontakt s organizátormi po celom Slovensku, riešime termíny diskusií aj dlhodobejšie plány, popri tom robíme aj také veci, ako je objednať rollup alebo priestory, kde môžeme sedieť. Keď mi úspory vyschnú a Za slušné Slovensko ma stále nebude môcť platiť, tak budem musieť popri tom pracovať aj inde. Som právnik, baví ma ústavné a obchodné právo, robil som v rôznych kanceláriách, nejako to vyriešim. 

píšem si tony poznámok do zápisníkov. 

Nie je to denníček, zapisujem si podnety, myšlienky, k čomu sa potrebujem vrátiť, čo ma zaujalo, čo je dôležité, čo by som mal rozpracovať, všetko možné. Áno, prečítam to po sebe, hoci som ľavák. Píšem si „do šuplíka“ akademické články, filozoficko-právne eseje, verím, že sa ku tomu časom vrátim a dokončím to. Aj básne písem do šuplíka, to nestarne, raz to možno aj vydám. Nie sú len o láske, ani to nie je angažovaná poézia. To je hrozné, že ľudia vidia jediný môj rozmer – Juraj, ktorý sa angažuje vo verejnom živote. Je to taká existenciálna poézia. Mám veľmi rád Válka, Préverta, radšej čítam staré básne, totálne som zamilovaný do Hviezdoslava. 

niektorí ľudia mi vyčítajú, že som teflonový. 

Že sa viem obrniť. Je to pravda. Keď mi nadávajú, ku mne sa to ťažko dostáva. Špeciálne tieto posledné mesiace som sa obrnil ešte viac, neviem, či je to dobré, alebo zlé. Chodí mi veľa negatívnych správ, ľudia ma obviňujú zo všeličoho možného. Na sociálnych sieťach je veľa nenávisti. Dávam si pozor, aby sa to vo mne nezbieralo, snažím sa športovať a robiť aj iné veci, čítať a viac chodiť na Oravu. Lebo keď prídem na dedinu, tam nie je témou, čo sa deje na námestiach, ale že treba kosiť záhradu. 

strach mám, jasné. 

Nebojím sa, že ma niekto za rohom prepadne, nie sú mi síce príjemné tie reči, že som strojca štátneho prevratu a keď sa mi ľudia vyhrážajú cez správy, ale to vytláčam na okraj. Bojím sa iného, že na konci života zistím, že som nič dobré, čo by pomohlo ľuďom, mojej rodine, neurobil. A potom mám veľkú obavu, že zoberieme ľuďom nádej. Že urobíme taký krok, ktorý zabráni veciam vo verejnom priestore posúvať sa dopredu. Viem sa postaviť pred ľudí a povedať, pomýlili sme sa, vysvetliť, že to bolo zlé, v tomto som reflexívny, počúvam, čo mi ľudia hovoria. Nie vždy zareagujem, keď ma kritizujú, vyčítajú, ale počúvam to a vyhodnocujem v sebe. 

„Chcel by som vidieť ľudí v autentických polohách.