ako si tak v električke pohotovostne skenujem tváre jednotlivých pasažierov, nastúpi revízor. Pohľady sa nám stretli. Pozrie na mňa a je mu všetko jasné. Ja na neho a je mi všetko jasné tiež. Revízor teda už šiel na istotu, priblížil sa ku mne a spýtal sa ma, či mám lístok.
A vtedy som periférnym videním zbadal, ako sa za ním odlepila zo sedadla postava a čo najtichšie označila lístok. Ten cudzí chlapík vraví zozadu revízorovi so zvláštnym, no typickým prízvukom: „Ta šak to moj kamarat. Cestuje so mnu. Ja mam jeho listok,“ a podáva mi ho. Revízor bol z tých skúsenejších a vedel, že už nezmôže nič. Možno mu aj prebehlo hlavou, že keby boli takí solidárni všetci, mohol by to zabaliť.
Tak som sa tváril, že mám kamaráta, no ten zakrátko vystúpil. Žiaľ, nikdy predtým ani potom som svojho záchrancu už nevidel. Len si pamätám, že bol Róm. Mohol byť pokojne aj z Luníka IX.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.