nakoniec ho nechá v aktovke. Vyleje na seba benzín, strasie ho, pričuchne si k fľaštičke s éterom. Trasúcimi sa rukami škrtá zápalky. Náhle vzbĺkne, pár metrov beží, pokiaľ ho niekto nezrazí na zem a neuhasí vlastným kabátom. Stále je pri vedomí, lapá po dychu a my sa dlho pozeráme na jeho spálenú tvár a vystrašené oči.
Tak sa končí nový film Jan Palach a je to najsilnejšia scéna z celého filmu, ktorú si divák mlčky odnáša so sebou domov. Má o čom rozmýšľať. Táto scéna nie je nepodobná tej, ktorou sa začína film Hořící keř. Ale v tomto prípade má celkom iný účinok. V Keři vidíme horieť neznámeho mladíka. Aj to je silné, ale nie je to tak veľmi osobné. Osobnejší vzťah si vytvoríme k ľuďom, ktorí prichádzajú až potom. Vo filme Jan Palach, naopak, vidíme všetko, čo bolo predtým.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.