Marek Kuboš: Ticho je najlepšia otázka

v Poslednom autoportréte riešim otáznik, ktorý v sebe nosím dlhé roky.

Prečo sa mi nedarí točiť svoje autorské filmy tak ako pred 15 či 20 rokmi? Keď som začínal točiť, prišiel som za človekom s diktafónom, ten mi povedal všetko, čo chcel povedať, lebo ja som väčšinou ticho. Ticho je najlepšia otázka. Človek sa vtedy viacej otvorí. Napísal som scenár a prišiel s kamerou, či môžem točiť. Samozrejme. Neskôr sa mi stávalo, že niektorí na diktafón hovorili, ale na kameru už nie. Potom už mnohí nechceli hovoriť ani na diktafón. Ľuboš Štecko, ktorý za totality natočil trezorový film o Babinskom, mi povedal, že 90. roky boli zlatou érou dokumentu, lebo keď padne totalita, vždy sa chcú ľudia vyrozprávať. Štyridsať rokov sme čušali, teraz povieme, čo chceme! Podľa neho aj v 60. rokoch bola tá enormná ochota hovoriť na kameru. Nevedomky som teda začínal v období, keď sa to dalo, a keď sa ľudia začali uzatvárať, trpel som. Tak som sa teraz rozlúčil s autorským dokumentárnym filmom, pokiaľ nepríde ďalšia revolúcia. 

vo filme Taká malá propaganda účinkuje kamarát z Oravy Jozef B. 

Stretli sme sa náhodou v STV. Povedal mi, že robí v spravodajstve Bez komentára. Vždy som rozmýšľal, že kto tieto hlúpe manipulácie robí, a to robil môj známy! Dovolil mi to natočiť, strihol som to a myslel si, že sa mu to nebude páčiť. Ale on že: To som hviezda, čo? Rob si s tým, čo chceš. Nerobil to z presvedčenia ako Kapusta, ale pre peniaze a z pasie, zahrával sa, skúšal, kde je tá hranica, čo ľudia ešte zožerú – a zistil, že skoro všetko. Bol to v podstate negatívny hrdina, a ja nerád takých robím, ale bolo to také „Evanjelium podľa Jozefa B“. – nikto z politikov a z televízie nepovedal, ako to naozaj beží, prečo to robia. Iba on. 

vo štvrtom ročníku na VŠDS som išiel do kina a v noci sa mi prisnil hraný film. 

V tom sne som až bytostne cítil, že som ho režíroval ja. Dovtedy som nič s filmom nemal, do kina som išiel päťkrát do roka, dokumenty som vždy vypínal. Nevedel som ani, či sa to vôbec študuje na Slovensku. Napísal som najprv do Pravdy redaktorovi, čo písal popisky k TV programu, potom som si našiel Filmovú a televíznu fakultu v telefónnom zozname. Na študijnom mi povedali, že už je neskoro, talentovky dávno boli. Čo teraz? Pôjdem na vojnu? Ale ešte dodali, že sa otvára nový odbor dokumentárnej tvorby, tam prijímačky ešte len budú. V pondelok som mal prijímačky, v stredu štátnice na VŠDS. Prišiel som v saku, ostatní rifle, tričká. Jeden mi hovorí: starký, ty si to vyhral! Aký som ja starký, po prvé, a čo som vyhral? No teba si všimnú, ty si v saku! Prijali ma.

tak ako som prišiel k filmu, prišiel som aj k muzike. 

Na internáte v Žiline mal kamarát gitaru Jolanu, požičal som si ju a že: čo mám s ňou robiť? Rob také rebríčky turutudutududurudu  – to som robil celý rok. Podobne som sa dostal ku klavíru na jednom priváte. Otvoril som klaviatúru, stlačil prvý tón a cítil som, ako tie struny s mojím vnútrom rezonujú. Poznám možno štyri akordy, noty žiadne, ale láka ma dať tie prsty v nejakom poradí, brnknúť a počúvať, či je to dobré. Keď je, tak gitaru aj pobozkám. Skúšanie a preciťovanie, to ma láka.