možno sa už niekto z čitateľov stretol so zvláštnym úkazom v lepších reštauráciách podávajúcich japonské jedlá. Zrazu pred neho postavili niečo – pokojne to mohol byť len kopček ryže – posypané čudným ružovkastosivým páperím. Jemnučkými hoblinkami, ktoré sa na horúcom jedle najprv nepatrne chveli, neskôr triasli a hopkali, až sa napokon začali do seba skrúcať a scvrkávať. Keď sa nádherný tanec nežných vločiek skončil a dotyčné jedlo pristálo na jazyku, človek pocítil záchvev rybej chuti s dymovým nádychom. Jedlo bolo zrazu plné umami (slávnej piatej chuti, čo zalieva ústa slinami pri jedlách s prírodným glutamanom), čiže pri silnom mäsovom vývare, vyzretom syre, paradajkovej omáčke, dusených hubách a – katsuobushi.
Dnes katsuobushi zoženieme v každom lepšie zásobenom obchode s ázijskými potravinami, no je už nastrúhané, vyzerá ako stružliny z ohromnej ružovej ceruzy a hovie si v priehľadných igelitových vreckách. Každá poriadna japonská domácnosť s oddanou gazdinkou, ktorá varí tradične a neskracuje si cestu k jedlám polotovarmi, má v špajzi na najdôležitejšom mieste položené čosi, čo by slovenskému dedovi pripadalo ako čudná ocieľka na kosu. Tvar to má podobný, no človek s ňou veľa nenaostrí. Vyzerá totiž ako drevená. Po dlhšom skúmaní by zistil, že ide o rybu na slovenské pomery tragicky zle zaúdenú. Môžeme s ňou pokojne rozbíjať orechy. Je tvrdá a nepoddajná, no keď sa nám ju podarí rozbiť, vnútri sa ukáže nádherná bordová farba. Pri tomto vyúdenom zázraku sa v japonskej komore určite nachádza aj utešená drevená škatuľka. Keď ju otvoríme, nájdeme v nej malý hoblíček. Gazdiná totiž každé ráno, keď pripravuje svoj vývar, chytá do rúk tú čudnú preúdenú a tvrdú ocieľku a nahobľuje si z nej čerstvé vločky katsuobushi. A z čiernej potvory vypadávajú ružovkasté stružlinky pripomínajúce baletné sukienky jemné ako páperie.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.