na dvore máme hrušku. Je to nádherný, košatý, starý strom. Toto leto všetky stromy rodia ako bláznivé, slivky majú podopreté hádam všetky konáre. Aj táto naša hruška zarodila, je obsypaná odhora až dolu. Ibaže je to plánka. Nikto jej plody neje, iba batoľatá, ktoré sa popri lezení pri jej kmeni púšťajú do popadaných plodov. Zahryznú do nich tými štyrmi zubami a tvár sa im kriví – čakali sladkosť, no plánka je trpká a drevnatá ako čert. Dnes ju považujeme za okrasný strom, architekt by možno povedal solitér.
Ja si však pamätám svoju starú mamu, ako každý druhý deň pozbierala všetky tvrdé minihruštičky, ktoré z nej opadli a vybrala sa s nimi do kuchyne. Tam ich iba úhľadne napchala do pohárov, zasypala cukrom, okorenila klinčekmi a škoricou a popri každodennom pečení buchiet ich zavarila. Každý raz fľaštičku-dve. Alebo z nich v nedeľu k tomu obligátnemu kuraťu urobila kompót. Povarila ich v cukrovej vode s korením, kým nezmäkli a nechala vychladnúť. Bol to ten najkrajší a najlepší hruškový kompót, aký som kedy videl. Hruštičky boli totiž v celku, maličké, ešte so stopkami. Mohli sme si ich za tú stopku chytiť a zjesť ako malé bonbóny. A tak sa z plánok, na prvý pohľad nepoužiteľných, stala nedeľná maškrta ako lusk. Vždy sme sa ako deti na tie hrušky tešili, pripadalo nám to, akoby sme boli na nejakej opulentnej hostine u tureckého pašu z rozprávky, kde sa podávajú vyberané delikatesy z celého sveta.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.