Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Everlast-ing

.martin Boszorád .lifestyle .zásah

Čínske príslovie vraví, že čas otvára brány tomu, kto vie čakať. Ja čakať viem. Keď je to namieste. Keď to namieste nie je, pre čakanie pochopenie nemám, nech sa predo mnou otvoria hoci aj brány Babylonu.

Everlast-ing IllaZilla/Wikimedia Commons

po dlhom čase som sa vybral na koncert. A čakanie na Everlasta, týpka, ktorý ma svojím imidžom, vokálnym prejavom i fúznym prístupom k muzike zaujal už ako tínedžera (hoci takto pomenovať by som to vtedy vedel len sotva) a ku ktorému som sa pred časom zhodou okolností vrátil, sa mi zdalo pridlhé. Nekonečné. Everlast-ing.  

Pred 20 rokmi, keď vyšiel v poradí druhý Everlastov sólový album nazvaný Whitey Ford Sings the Blues, zaznievala v rámci intra ako mantra fráza „the white boy is back“. A história sa opakuje – onen biely chlapec, medzičasom už chlapík, takmer päťdesiatnik, je aktuálne späť znovu. Začiatkom septembra, päť rokov po The Life Acoustic, totiž vydal nový album, ktorého titul Whitey Ford´s House of Pain odkazuje nielen na onen poslucháčmi i kritikou oceňovaný z roku 1998, ale aj na názov hiphopového zoskupenia, z ktorého Everlast vzišiel.

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite