teraz robím len dokumenty.
Nie som tak multižánrovo rozkročená, žeby som zvládala ešte šestnásť iných aktivít. Niekedy si hovorím, že toho robím málo, že by som sa mala napríklad viac angažovať občiansky. S príbehmi, ktoré som našla pri tvorbe cyklu Budujeme Slovensko, som sa lúčila ťažko. (O cykle sme podrobnejšie písali v predošlom čísle .týždňa). Chátrajúce továrne sú ako starí umierajúci ľudia, majú za sebou košaté životné príbehy. Do šiestich filmov sa vošli len zlomky. Bolo by skvelé, ak by náš cyklus pomohol naštartovať verejnú debatu, ako s týmito svedkami histórie dôstojnejšie zachádzať.
do Prahy som išla študovať žurnalistku.
Banská Bystrica mi už bola malá a Bratislava ma nikdy nelákala, pravdu povediac. Praha sa mi zdala inšpiratívnejšia. Už keď som tam bola ako dieťa s rodičmi, povedala som si, že jedného dňa tam budem bývať. Nemala som vtedy konkrétne zadefinované prečo, bolo to detské vnímanie espritu veľkého mesta: všetko v pohybe, zmysly stále atakovali nové podnety, cítila som sa ako v lunaparku. Odchádzala som už po rozdelení, ale stále som vnímala, že som v Prahe doma. Ako k cudzinke sa tu ku mne nikto nikdy nesprával. Iba občas ma české kolegyne podpichovali, že im my Slovenky berieme mužov. Či beriem? No, občas je príjemné byť s niekým vo vani. (Smiech.)
môj život sa musí odohrávať v dosahu kúpeľne.
Vaňa je pre mňa obsesívna záležitosť. Užívam si ju takmer každý deň, aj keď to asi nie je úplne zdravé. Neriešim tam žiadnu psychohygienu, neplánujem, nenapadajú mi tam nové myšlienky, proste si užívam čisté potešenie. Mám systém plávajúcich mištičiek, nanosím si do vane všelijaké dobroty a vyjedám. Milujem vodu v akomkoľvek meradle. Od tej úplne intímnej formy – vane, až po more. Keď sa ponorím do vĺn, odplavia sa okamžitě všetky úzkosti i stresy, cítim sa blažene. Možno to súvisí s nejakými prenatálnymi zážitkami.
svoju pevnú vôľu pestujem neustále.
Som hedonistka, ak ma niečo teší, veľmi ťažko si viem povedať dosť. Mám to aj v práci. Zmyslom života je podľa mňa robiť niečo, čo človeka baví, napĺňa, vlastné uspokojenie potom môže priniesť prospech aj širšej komunite. Keď sa sama dostanem do toho správneho flow, nepotrebujem jesť, piť, spať, nedokážem sa unaviť. Bohužiaľ, mám vtedy pocit, že všetci ostatní sú na tom rovnako. Boli časy, keď som bola schopná neregistrovať, že kameraman drží kameru už šiestu hodinu na pleci. Učím sa byť viac empatická. To je u dokumentaristu povinná výbava. Ale ten zápal, keď ma niečo strhne, vtiahne, to je pocit, ktorý milujem. A ideálne je, keď ho môžem prežívať s inými. Také to zlaté zrnenie, keď si pinkáte nápady, dokončujete druhému myšlienky.
istý čas som ulietavala na topánkach.
Bola som schopná nosiť naozaj všeličo, až architektonické kreácie, na ktorých sa takmer nedalo kráčať. Napríklad United Nude topánočky od Zahy Hadid, kde som chodila na takom tŕni a päta levitovala desať centimetrov nad zemou vo voľnom priestore. Som mestský človek, energický klapot podpätkov po dlažbe býval zvukom, ktorý ma charakterizoval. Ale v poslednom čase ma pobolievajú členky a po zruinovaných továrňach sa v ihlách pohybovať nedá.
ako malá som chcela byť ľadovým medveďom.
Neviem prečo, lebo nie som na chlad konštruovaná. S naším zvukárom sme boli na filmovačke dobré duo, on chodí v kraťasoch, aj keď je pod nulou, a ja aj v plus 20 mám narazenú čiapku na hlave.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.