ak je niečo v gastronómii Československa emblémom, skutočne ikonickým a na celom svete jedinečným, je to práve tento vynález. Nikto iný ho nepozná a ani nepripravuje, možno ešte Rakúšania. No skutočná vášeň v obkladaní malého krajca bieleho chleba s názvom veka sa dá prisúdiť iba nám – Čechom a Slovákom. Čo aká príležitosť sa konala – či už to bola svadba, jubileum, pohreb, darovanie krvi či štátna návšteva, nikdy tam nesmel chýbať. Naša posadnutosť pri každej príležitosti objednávať nejaké tie chlebíčky alebo dokonca si ich doma pripravovať, nepozná hraníc.
Ešte sa len vyslovil možný dátum nejakej tej oslavy či výročnej pracovnej porady, už sa v mysli rozmýšľalo nad týmto družným československým občerstvením – ako ho pripraviť, kde ho zohnať. Niekto možno poznamená, že predsa ide len o otvorený sendvič, taký rozšírený vo Francúzsku na konci devätnásteho storočia, no nie je to celkom tak. Inšpirácia tu možno je, ale celkové vyhotovenie, istá apartnosť a milá rozšafnosť v použitých ingredienciách robí z chlebíčka niečo skutočne výnimočné.
„Paukert sa pri chlebíčkoch vedel tak rozšantiť, že ingrediencie sa pohybovali od kaviáru až po tie najdrahšie šunky a ryby.“
Mnoho ľudí si obložený chlebíček spája predovšetkým s obdobím normalizácie. A naozaj, v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia zažíva svoj najväčší rozmach. Bývalé československé štátne normy popisovali pre studenú kuchyňu asi sto druhov obložených chlebíčkov.