Bohunka Koklesová: Som ako tá kováčova kobyla

o tom, či sa budem uchádzať o funkciu rektorky, som premýšľala už dlhšie. 

Končilo sa mi funkčné obdobie v pozícii prorektorky, cítila som podporu zvnútra školy aj z externého prostredia. Vždy som to chápala tak, že funkcia je niečo navyše a že musím ďalej učiť a robiť svoju prácu, aby som nestratila kontakt s realitou. Lebo keď z toho rytmu človek vyskočí, veľmi ťažko sa vracia. Už som to raz zažila, keď som bola prvýkrát študijnou prorektorkou. Veľmi dlho trvalo, kým sa mi podarilo vrátiť k výskumu a písaniu. Plánov mám dosť, knihy, výstavy, štúdie, len už nebudem môcť brať menšie práce. Na dva roky som vybookovaná. 

myslím si, že treba prerážať sklenené stropy v spoločnosti. 

Treba, aby ženy išli viac do politiky a rozhodovacích pozícií, pretože dokážu iným spôsobom vnímať súvislosti a kontexty. Nemám rada prílepky, že muži sú takí a ženy také, ale pracovný dialóg medzi ženami a mužmi je oveľa dynamickejší, je to omnoho širší pohľad na nejaký problém, ktorý sa aktuálne rieši.  Ženy sú veľmi pracovité a oddané, keď už sa rozhodnú, že vás podporia, tak dodržia slovo, napriek tomu, že s istými vecami nemusia súhlasiť. Nie sú samoľúbe. 

baví ma učiť, hoci je to veľmi vyčerpávajúce. 

Ale keď študenti zrazu stíchnu, keď cítim, že som ich zaujala, tak to, naopak, veľmi dobíja. To sú spojené nádoby. Učenie mám nastavené na večer, lebo cez deň robím administratívu a to niekedy idem domov zbitá ako pes. Dám si dva deci červeného vína a idem spať. 

niekedy som ako tá kováčova kobyla, čo chodí bosá. 

Mám doma obrazy, fotografie, ale mohla by som ich mať aj lepšie nainštalované, lenže to skôr riešim v galériách. Doma si hovorím, že musím najprv vymaľovať. Mám veľký box s umením, pod posteľou. Navyše sme sa nasťahovali do podkrovia, ktoré má skosené steny. Vôbec som si neuvedomila, že nebudem mať kde poriadne zavesiť obrazy. 

pri svojej práci sa potrebujem vrátiť k prírode. 

Stále som atakovaná obrazmi a fotografiami, niečím, čo vytvoril človek. Kompenzujem to tým, že chodím do lesa so psom, na hríby, na turistiku, na prechádzky. A milujem veľryby, sú to fascinujúce zvieratá. Rada si o nich čítam knihy a pozerám dokumenty, ale už som ich bola aj pozorovať na Lofotách v Nórsku.