povedzme si otvorene, je to droga. Človek mu nedokáže odolať, jeho chuť je zapísaná niekde v mozgu alebo rovno v génoch a láka a domŕza, až kým nepodľahneme. Stačí ho vidieť hoci aj niekde v bufete, hovoríme si – určite nechutí tak, ako u nás doma – no v poslednej sekunde, skalopevne presvedčení, že si dnes dáme nejaký ten ľahký šalát, s údivom počúvame vlastné ústa, ako vyslovujú „dvadsať deka majonézového a dva rožky“.
Určite aj teraz sa cteným čitateľom pri týchto slovách podvedome rovnako otvárali ústa, ako rozcítenej mame na vianočnej besiedke, keď recituje jej malá ratolesť a ona ticho šepká s ňou. Poznáme to všetci. A potom prídu tie sviatky, tie Vianoce a Silvester, a my už ho vidíme, uvelebený vo vandlíku – lebo veď takáto záležitosť sa nerobí na dekagramy, ale rovno na kilá – a nás premkne strašná nervozita, pretože už to všetko, teda väčšinu, vidíme v sebe. Štvrtina sa zje len pri ochutnávaní, či sa tento rok šalát vydaril. Minimálna časť sa skonzumuje počas slávnostných večerí a obedov, ostatné padnú za obeť pri nonšalantných zakrádačkách do chladničiek, na balkóny, do zimných záhrad či na schody pivníc, kde si táto krémová droga zvykne v našich domácnostiach hovieť a čakať na svoju obeť.
„Šalát sa podával ako malý „zakusok“ k vodke.“
Kto za to všetko môže? Za ten marazmus, keď sa z ľudí s dlhoročne budovanou vnútornou integritou stanú zlomení, prejedení jedinci rezignujúci na svoj zdravý životný štýl a morálku, keďže poza chrbty najbližších vyjedli celý kastról tejto sladkokyslej prílohy? Nie. Nie je to tentoraz žiadna náhoda ani bájny kolektívny hrdina. Za toto všetko môže úplne konkrétny človek a my veľmi radi prezradíme jeho meno. Nech všetci vedia! Bol to Belgičan Lucien Olivier a šalát sa mu podarilo vymyslieť okolo roku 1860, keď šéfoval vo vychýrenej moskovskej reštaurácii Ermitáž.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.