Laco Lučenič: Poznám svojho nepriateľa

pred Slobodnou Európou som roky nestál na pódiu s basgitarou. 

Realizoval som sa predovšetkým ako štúdiový basgitarista. Keď je však na obzore turné s kapelou a navyše treba presedlať po dlhom čase z gitary na basgitaru, tak si treba rozhýbať prsty v iných dimenziách. Basová gitara je iná ako gitara, aj na pocit, aj na filozofiu, aj fyzikálne. Je to širšie, ťažšie, musíte sa s tým znovu zblížiť. Ale inak hrať v Slobodnej Európe pre mňa nie je štýlovo až taký rozdiel. Som hybrid ako David Bowie, ale tým sa naše podobnosti končia. (Úsmev.) Hybrid v mojom prípade znamená, že akceptujem všetky hudobné štýly, cez ktoré som v živote prešiel. 

po novom roku sa chystám pracovať na svojej knihe. 

Už to síce tvrdím desaťročia, ale pokročil som. Pôvodne som začal písať hudobnú encyklopédiu, ale postupom času som dospel k rozhodnutiu, že urobím radšej knihu o svojej zbierke platní. Deadline je taký, aký si dám ja. Ale ešte som sa neodvážil si ho dať. 

celá naša rodina robí doma. 

Ráno sa dostanem z vodorovnej polohy do zvislej a už som v práci. Nezvyknem byť celý deň v pyžame, lebo väčšinou niekto príde a moja žena považuje za jeden z najväčších prehreškov, keď idem otvoriť v pyžame alebo v slipoch. Nepamätám si, kedy naposledy som nič nemusel robiť. Držím sa istého ani nie tak stereotypu ako vlastného rytmu, lebo keď sa to človeku vyšmykne z rúk, zrazu zistí, že je o niekoľko zastávok inde ako zvyšok sveta. Vždy mám čo robiť a to som v okolí vyhlasovaný za totálneho lenivca, že robím len to, čo chcem. Ale ja si vo všetkom, čo treba urobiť, nájdem nejaký dôvod a vzťah ku tomu, už len preto, aby som si to spríjemnil.  

„Keď niečo chcem, tak sa to snažím robiť dôkladne.“

v istom štádiu života sa asi každý prichytí pri pýche. 

Stalo sa aj mne. Veď sme hrali aj v Lucerne, 350 koncertov za rok, tam zažijete všeličo a to vás formuje. Človek musí byť – nechcem povedať, že silný charakter, lebo to by som sám seba vysmial – ale musí v istom momente zaujať stanovisko a povedať si: nebuď debil, veď o čo ide? Možno som pôsobil arogantne, ale podvedome som si to vysvetľoval tak, že aj u ľudí, ktorých som v tejto sfére uznával, to, čo navonok vyznelo ako arogancia, arogancia nebola. Pri stretnutí zoči-voči to bol príjemný človek, tak prečo som si myslel, že je úplný debil? Aj u seba som to tak bral. Moment, nebol si teraz hovädo? Ale nie, to je len súčasť imidžu ... takto som sa pohladkal. 

uznávam heslo: poznaj svojho nepriateľa. 

Neberiem drogy, len som skúšal všeličo – len preto, aby som vedel, čo to obnáša. Aj keď nemôžem povedať, že by som to robil vedome a so strašne pevným charakterom. Asi som mal silného strážneho anjela, lebo vždy som si nakoniec povedal, že toto nie. Bol som vyznávač bourbonu a írskej whisky, a prestalo mi chutiť. Nepijem žiadny alkohol, kávu tiež nie. Len čaje a to je úplne iný druh pôžitku.