Peter Núňez: Toto je to, čo si chcel

to, čím som, s kým a ako žijem, som si sám vybral. 

A chcem to. V dobrom aj zlom. Považujem to za obrovské privilégium a trvalý zdroj osobného šťastia. Keďže moja práca je spojená s intenzívnou emočnou sínusoidou, veľmi mi pomáha, ak si horné aj dolné polohy limitujem opakovaním mantry, „toto je to, čo si chcel“.  

hniezdo je prázdne. 

S manželkou si zvykáme, že sme v dome sami. Dcéru sme práve zaviezli do Mníchova, syn študuje vo Viedni. Náš život bol doteraz automaticky linkovaný na deti, teraz máme čas sami na seba a snažíme sa to zvládnuť. Budujeme si nové rituály. Začali sme napríklad spolu chodiť do fitka. Pre mňa totálny diskomfort, od čias školskej telesnej výchovy som nikdy nič podobné nerobil. Ale okrem potreby udržania starnúceho tela vo funkčnej podobe si myslím, že je teraz pre nás oboch dôležité zaplniť dieru, ktorú zanechal odchod detí. 

som veľmi plochá bipolárna osobnosť. 

Buď robím, alebo som s rodinou a oddychujem. Veľa čítam, ale inak nič. Žiadne hoby, žiadne stretávanie sa s priateľmi. Myslím, že ak by som sa dostal do rúk odborníkov, zistili by u mňa mnohé znaky autizmu. Najradšej by som stále nosil to isté tričko. A topánky. A mal stále ten istý mobil. Našťastie, žena ani práca mi nedovoľujú, aby sa to stalo. Kompromis, pri ktorom sa ja cítim ok a žena sa za mňa nemusí hanbiť, je napríklad to, že ak natrafím na tričko, ktoré mám rád, kúpim rovno 20 kusov, ale keďže hovorím o kompromise, v rôznych farbách. 

v divokej fáze môjho života som bol fanatický stopár. 

Študoval som na striedačku so stopárskymi tripmi, až som tomu prepadol. Asi najviac, ako som v živote nejakej vášni mohol. Počítať kilometre som prestal na nejakých 200 000, a to som sa potom ešte len rozbehol. Stopoval som popri štúdiu, to ma udržiavalo v kontakte s realitou, ale intervaly sa predlžovali a stalo sa, že som bol na ceste tri-štyri mesiace a ani som vlastne nevedel povedať, kde som bol. Ale našťastie som sa presýtil toho pocitu ešte v stave, keď som bol schopný vrátiť sa. Dnes ako buržuj pomerne poctivo beriem stopárov, aj ich občas dovediem domov na prespatie, aj im občas zaplatím hotel. Zo dvakrát som si ešte vyšiel na diaľnicu niečo si stopnúť, akože si užijem ten pocit, ale bolo to natoľko falošné, že som sa na to vykašlal. Ak stopujete s bankomatovou kartou vo vrecku a s pocitom, že sú aj iné alternatívy, nedáva to zmysel. Skutočný stopár sa musí poddať tomu, čo mu život prinesie do cesty.