Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Krajina, kde sa topí sneh: Jablčník

.jozef Koleják .lifestyle .dobré jedlo

Prechádza okolo vitríny s pečivom a zákuskami. Okom zavadí o niečo, čo nohám prikáže razom zastať. Pokúša sa pohnúť ďalej, nejde to. Zacúva, postaví sa slušne do radu a rozochveným hlasom si vypýta ten prekliaty kúsok zasneženého jablčného pité.

Krajina, kde sa topí sneh: Jablčník CIRCLE STUDIO/ALAMY/PROFIMEDIA Jablkové pité, po našom jablčník, je úplná klasika starej rakúsko-uhorskej kuchyne.

prvá predstava je prázdny vyjedený plech. Alebo nie, ešte raz a od začiatku. Ten plech rozhodne nie je prázdny, skôr taký, čo babička nechala bez dozoru, pretože na ňom práve pokrájala škoricou a citrónovou kôrou voňajúci jablčník, kúsky vybrala na spôsobnú servírovaciu misu z brúseného skla, čo sa ligotala na jarnom slnku celú nedeľu v prednej izbe so zlatými brokátovými závesmi, a na plechu ostali len tvrdšie, zvlnené okraje – impozantný rám, z ktorého niekto ukradol obraz. 

Ten rám síce nemal v sebe jablčnú plnku, no chutil famózne, pretože som naň bol sám. Pukal pod prstami a krehké cesto sa v ústach vždy rozsypalo na pieskovocukrovú prívalovú vlnu. Navyše okraje boli vždy trošku spečenejšie, červenšie a chutili viac karamelovo ako zvyšok koláča. Ak bolo po ruke mlieko, stačilo ich na chvíľu do neho ponoriť, nech sa napijú, a potom šup s nimi do brucha.  Samozrejme, že po takomto vyjedaní konceptuálneho umenia už nedeľný obed nemá šancu, plný barokového rámu z krehkého cesta sa na stoličke vrtím a ošívam, môžu mi servírovať aj pečené holuby.  Po obede prichádza obligátna káva, v duritkách zaliaty turek a k nemu môj skutočný obed, ozajstný druhý chod –  pité. 

Nesie sa na tanieriku od tej krištáľovej misy a vyzerá celkom obyčajne. Neznalý veci by hádam povedal, že sa podobá na akýsi nepodarený sendvič naplnený čímsi podozrivo hnedým, navrchu posypaný práškovým cukrom, aby sa nepovedalo. No ja som videl krajinu. Výrez z akejsi trojrozmernej mapy či modelu pri výučbe zemepisu, kde naspodku sú vrstvy zemskej kôry a na povrchu jemné pahorkatiny, kopce a úbočia popichané vidličkou a posypané snehom, ktorý akoby  pomaly ustupuje, je ho už iba málo, jemná vrstvička. Bola to krajina krátko predtým, ako z nej vytryskne všetka tá jedovato zelená jar. Voňala ako sladký chlieb, karamel, citrón a škorica. Stačilo do nej zahryznúť a v človeku to zadunelo, oprel sa do kresla a mohol snívať svoj sen o prvých jarných lúčoch, ktoré cítil z tých podusených jabĺk ušetrených ešte z jesene.

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite