nový album je môj egotrip.
Hrám na ňom len sám a na obale je použitá moja maľba. Mal som pocit, že tento experiment musím urobiť najprv sám. Pokúsil som sa zabudnúť na všetko, čo som sa doteraz naučil, aby som k hudbe mohol pristúpiť ako tabula rasa, pracovať úplne intuitívne. Sám odohrám aj koncert v Klube .pod lampou, kde album uvediem do života, ďalšie už budem hrať v triu s Martinom Valihorom a Robertom Balzarom. Teraz som tiež nahrával album so Zuzanou Mojžišovou, ktorý produkuje Oskar Rózsa, krásne ľudové pesničky, s tým by sme mali ísť na jeseň aj na turné. Popritom robím na projekte Višinu a Šiban s českým výtvarníkom a muzikantom Petrom Niklom, hrá na vlastných nástrojoch, ktoré sú len ťažko opísateľné. Bude z toho CD plus kniha fotografií Ivana Zubaľa. A priebežne pracujem na svojich veciach.
keď znie hudba, vidím obrazy.
Vždy som to mal, od detstva, myslel som si, že takú synestéziu majú všetci, ale nemajú. Mám pocit, že čím som starší, tým viac robím hudbu ako výtvarné umenie. Do pätnástich rokov bolo kreslenie mojou detskou záľubou. Potom to zmizlo a asi pre troma rokmi sa to objavilo znovu. Dva roky som usilovne maľoval, teraz na to nemám miesto. Azda si jedného dňa niečo prenajmem a budem pokračovať. Potrebujem veľký priestor, som maliar veľkých gest. (Smiech.) Na maľovaní ma najviac fascinuje to, že je to potichu. Prídem zo štúdia a potrebujem si vyvetrať hlavu, maľovanie je úplne ideálna činnosť na relax od hudby. Nemám žiadne ambície, je mi jedno, či sa to niekomu bude páčiť, alebo nie.
prvé, čo urobím, keď sa zobudím, je, že zoberiem do ruky gitaru.
Potom cvičím tibeťanov, potom zase chytím gitaru. Sníva sa mi všeličo, divoko, o tom pokoj, ale hudba nie. Ráno hrám preto, že je vtedy dobrá energia na technické cvičenia, na poctivú sústredenú čiernu robotu, keď si človek musí niečo odmakať, aby tie prsty chodili.
roky chodím na spev na ZUŠ-ku k pani profesorke Bílkovej.
Na operu síce nemám, ale učím sa tú techniku, tá je len jedna, čo naozaj funguje. Mám vynikajúcu pedagogičku, nie je to len o technike, sú to aj rozhovory, náš vzťah má aj úplne iné rozmery. Som jej veľmi vďačný.
momentálne jedinou mojou neresťou sú cigarety, ale aj tej sa zbavím.
Kávu nepovažujem za neresť, mal by som? Deväť rokov som nefajčil, ale vrátil som sa k tomu, priznávam, v štúdiu cez pauzu kávička a cigareta vždy poteší. Ale pôjdem z toho preč, je to zbytočnosť. Mám na to systém. Keď si človek osvojuje nejaký zlozvyk, tak sa to postupne naberá, jeden šľuk, pol cigarety, dve denne, atď. A keď si chce odvyknúť, musí to robiť znovu postupne. Ja začnem zbierať dni, keď som nefajčil. Najprv jeden deň, týždeň, rok – zbieram ten čas, ktorý nefajčím, zabávam sa tým, koľko už som nazbieral.
mal som rád obchody s hudobnými nástrojmi, ale to už ma tiež opustilo.
Hoci občas sa stane, že keď tam vojdem, tie gitary si ma vyberú samy. Naposledy mi jedna gitara jasne hovorila, že je moja, tak som ju kúpil. Nehrám na nej, mám ju doma, pretože je krásna. Takto som nástroje kupoval vždy, neuveriteľné, ako to funguje, nikdy som sa nepomýlil. Vždy som kúpil veľmi kvalitný nástroj.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.