minulý týždeň som hral v Bratislave s rozhlasovým symfonickým orchestrom.
Ravelov klavírny koncert je mi veľmi blízky, mám ho rád aj ako poslucháč, aj ako interpret. V Košickej filharmónii budem hrať s manželkou koncert pre dva klavíry (11.4: Ravel-Poulec-Martinů). Ako sa pripravujem? Naštudujem si partitúru, keď ju ovládam na slušnej úrovni, pustím si rôzne nahrávky s orchestrom a hrám s nimi, aby som mal vstupy v ušiach. Až potom príde skúška s dirigentom a živým orchestrom. Nie, to sa nestáva, žeby som to nacvičil úplne inak ako orchester. (Smiech.) Teda, raz sa stalo, že som cvičil úplne inú skladbu, ale nebola to moja chyba. Dirigent mi do telefónu povedal, ktorý koncert mám nacvičiť, ešte som mu štyri takty zahral, že či toto myslí, áno, áno, tento Es-dur Mozartov klavírny koncert. Na skúške orchester začal hrať iný Es-dur. Chvalabohu, nebol to veľký problém, doniesli nové partitúry, Mozarta si žiadny orchester aj tak necvičí dva týždne dopredu, on je na čítanie z nôt ľahký.
rád improvizujem.
Pokiaľ to viete, nie je to také ťažké. Nahral som takto albumy s flautistom Marekom Piačekom aj s pozaunistom Bertlom Mütterom. Stretli sme sa vo Viedni a po piatich minútach rozhovoru sme si boli sympatickí. Druhé stretnutie sa konalo u mňa, po káve sme prešli do mojej pracovne, kde bolo všetko namikrofónované a nahrali naraz celý album. Je jeden z tých, na ktoré som asi najviac hrdý. Fakt. Teraz chystám ďalší projekt, koncom júna to ideme odskúšať. Mužský zbor spieva à capella renesančnú hudbu a do toho budem improvizovať na gitare. Podobné veci robil Garbarek s Hilliard Ensembe, to je veľmi atraktívna kombinácia.
gitara je pre mňa záľuba.
Láska, milenka. Klavír, to je manželka. To je ten šťastnejší prípad, že obidve sa majú rady. Prečo záľuba? Nie sú tam žiadne záväzky. Nemusím zarábať peniaze, môžem robiť len to, čo chcem a kedy sa mi chce. Páčil by sa mi svet, kde hudbu nikto nerobí ako zárobkovú činnosť. Nie amatérsky, to je zlé slovo, ale ako záľubu na najvyššej úrovni. Ide o radosť z hudby a profesionálny prístup z nej niekedy uberá.
píšem román.
Vlastne dva, jeden je už dokončený. Vyjde v maďarčine, to je moja rodná reč, slovenčinu neovládam tak, aby som v nej písal beletriu, hoci vždy som veľa čítal, v slovenčine, maďarčine, aj češtine. Román má dve línie, prvá je ľúbostný príbeh. Nechcený ľúbostný príbeh. V pozadí je dôležitejšia línia o tom, do akej miery sú naše rozhodnutia naše a do akej miery sme presvedčení, že sú naše – aj keď to tak nie je. Druhý román bude väčší, zložitejší a dosť provokatívny. Tam už nebude žiadny dej na ľahké čítanie, pôjde o príbeh ľudstva za posledných 15 až 20 000 rokov.
nie som vášnivý záhradkár, ale baví ma pracovať v záhrade.
Keď tam s manželkou niečo urobíme, máme z toho veľkú radosť. Lebo to je naše. Niekto si zaplatí službu, nechá si v záhrade porobiť všetko možné, ale ja by som z toho nemal ten pocit, keby to za mňa robil cudzí človek. Či sa nebojím o svoje ruky? Bojím-nebojím, treba to urobiť. Chvalabohu, nič vážne sa mi zatiaľ nestalo. Zaklopem si. Aj som sa kedysi pýtal v poisťovni, či sa dajú ruky poistiť, ale to sa vtedy nedalo.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.