Lubo Mikle: Som mrzký otec bez emócie

môj ateliér je moje výtvarné dožó. (škola, kde sa trénuje japonské bojové umenie, pozn. red).

Ľudia z môjho tímu sa riadia kódexom podobným samurajskému bušidó, ten je založený na cti, lojalite, kolegialite, otvorenosti a bratstve. Každý má svoje úlohy, ale v princípe robíme na projektoch všetci spolu, nie som typ výtvarníka, ktorý niečo nakreslí a nechá si to vyrobiť. Aktuálna výstava B.E.H. nie je len klasická sochárina, je v nej aj svetelný objekt a inštalácia, ktorá je súčasťou audio experimentu. Budem k nej robiť performance s audio šamanom Tobiasom Potočným a.k.a. rbnx. Oficiálne sa to volá komentovaná prehliadka, ja to tak nenazývam, pretože nerád komentujem svoje veci, ony samy rozprávajú vlastné príbehy. 

neinklinujem k figurálnej tvorbe.

Na ŠUP-ke som bol kameňosochár, ale veľmi rýchlo ma to opustilo, necítim tento spôsob prejavu. Mám veľký rešpekt ku kameňu, je to pre mňa posvätný materiál. Ku kovu som sa dostal v ateliéri Jura Meliša, vyhovuje mi rýchle a efektívne budovanie hmoty, dostupnosť a hlavne možnosť ani nie tak spätného kroku ako skôr druhej šance. Ak pokazím niečo v kameni, je veľmi ťažké s tým čokoľvek urobiť, je to final. V kove to odpílim, privarím, „zničím“... čokoľvek sa dá. 

vždy robím na viacerých projektoch naraz.

V tvorbe je pre mňa oveľa dôležitejšia cesta – kuchyňa, nie tých päť kryštalických sekúnd radosti, keď dokončím nejaké dielo. Pretože potom prichádza prázdno, ekvivalent postpôrodnej depresie, vtedy mám tendenciu tie veci ničiť. Až tak. Doslova a do písmena. Veľkú časť tvorby som zozbieral, odniesol na autovrakovisko a zlisoval. Zopár ľudí bolo z toho nešťastných, ale ja som sa tým dostal do bodu nula, tiažový stav som otočil na beztiažový. Nechápem deštrukciu ako negatívum, je to veľmi konštruktívny a tvorivý proces. Keď sa spätne vraciam a vidím vystavené svoje veci, či už v galériách alebo mimo nich, velmi často necítim žiadne premostenie, som mrzký otec bez emócie. Prakticky som už niekde inde. 

som permanentne nespokojná bytosť.

To je vnútorný motor, ktorý ma ženie ďalej. V Perthe som dostal zvláštnu lekciu. Priateľka blízkeho kamaráta, fotografka, ktorá sa dlhé roky venuje rôznym duchovným cestám a aktivitám, si odo mňa po desiatich minútach odsadla. Vraví, to tvoje vnútro je ako chaos, z každej strany to z teba srší! Pokúšala sa ma naučiť nemyslieť na nič, resp. odhmotniť myslenie. Držala v ruke papek a vždy, keď videla, že som sa vrátil naspäť do svojej reality, tak do mňa šťuchla. Frekvencia šťuchania sa po chvíli zvýšila natoľko, až rezignovala. 

pre mňa ako študenta bolo podstatné, aby sa mi nikto nevŕtal v hlave.

Aby mi len sprostredkoval cestu, ako sa realizovať. Terra incognita mladého výtvarníka je veľmi citlivá pôda, citlivý mechanizmus, ak do toho nejaký nejapný pedagóg ponorí ruky, môže to mať nedozierne následky. Učiť znamená odovzdávať, nie sa do žiaka premietať, poleptať ho alebo zdegenerovať. Musí ho nechať absorbovať a nájsť sa samého v tom odkaze. Dôležité je, aby po uliciach nechodili zástupy výtvarníkov, ktorí trpia hemungom, že nič nedokázali, alebo že sú nedocenení. Mnohí sú extrémni introverti, taký typ záhrady, ktorú keď pošliapete, narastú tam nové kvety, ale iné. Keď som chvíľu učil, uvedomil som si, že som aj ja začal, síce nie šliapať, ale chytať flóru mladého ambiciózneho intímna. Vtedy u mňa zazvonila hrana. Koniec. 

alkoholu som sa prestal venovať pred šiestimi rokmi.

V súčasnosti nie som schopný zjesť ani rumové pralinky. Som pôžitkár, mám toho odžúrovaného na tri ľudské životy, do extrému, keď som žúroval ja, museli všetci okolo a dlho. Ale keď sa rozhodnem s niečím prestať, tak na nulu. Nevyhľadávam pomoc, dokonca ani v ťažkých chvíľach nie. Som extrémista. Dnes sa každé ráno venujem extrémnemu predávkovaniu ovocím. Som od neho závislý. Áno, je tam veľa cukru,  som cukrový rider.