Zelená chvíľka poézie

aj tí, čo tento ázijský zázrak ochutnali, často netušia, čo sú to za struky a odkiaľ pochádzajú. Myslia si, že na stole v porcelánovej miske majú nejaký zvláštny, japonský kultivar nášho bôbu, pretože presne tak na prvý pohľad vyzerá. Len je trošku menší, útlejší – veď ako napokon všetko, čo prichádza z tejto krajiny, ktorá vyzerá ako dokonale uprataná izba pre bábiky. 

Aké zažijú prekvapenie, keď sa im vysvetlí, že tie nádherné, lesklé smaragdové obličky sú obyčajná sója. Až im v krku zabehnú. Čože? Táto jemnunká delikatesa, rafinovaný snack, malý ázijský šperk? Neexistuje! Veď sója – to je predsa nevzhľadné trasľavé tofu, ktoré našinec musí poriadne zaúdiť, aby malo vôbec nejakú chuť; to je sójové mäso, ktoré pred namočením vyzerá ako usušená morská špongia a po macerovaní zas ako stokrát použitý vecheť; to sú podozrivo vypražené béžové oriešky, ktoré si nik nekupuje, lebo ich šupky zaliezajú pod zuby horšie ako tie z pukancov; to je socialistický žltohnedý šúľok s československým názvom sójový suk – mazľavá a chuťovo pomerne bizarná maškrta svetlých zajtrajškov v pomarančovom obale. Kde by mala nejaká sója na niečo také roztomilé a utešené, taký graciózny skvost, ako je edamame?

Nuž, je to tak. Edamame sa niekde hovorí aj zelená či nedozretá sója. Aj to len ako pomôcka, aby ľudia aspoň trošku uverili tomu, že ide naozaj o plodinu, ktorú považujeme za obyčajnú a nezaujímavú. No ani toto pomenovanie celkom nesedí, pretože edamame sa zbiera po dozretí sójových bôbov, no ešte pred ich vysušením. Je to podobné, ako keby sme náš zelený hrášok označovali za nedozretý. Nie že by to tak kedysi nebolo. Pripomeňme si, že v tejto šťavnatej podobe sa začal konzumovať až koncom sedemnásteho storočia, keď obyvatelia dnešného Holandska prišli na to, že zelený chutí omnoho lepšie ako vysušený. Navyše ho netreba hodiny variť. Pri predstavovaní zeleného hrášku Ľudovítovi XIV. preto právom vo Versailles hrali fanfáry.