živím sa strihom a hudbou, ale nedokážem robiť tieto dve veci naraz.
Mám to na obdobia. Strih je psychicky aj časovo veľmi náročný, po deviatich-desiatich hodinách v strižni prídem domov a iba hybernujem. Teraz som skončila s intenzívnou fázou strihu a znova sa vraciam naspäť do hudby. Celé leto budem intenzívne skladať.
najviac som sa našla v hudbe a v jej rôznych formách.
Filmovej aj pesničkovej tvorbe. Už pred filmom Všechno bude (nominácia na Českého leva za hudbu, pozn. red.) som robila na filmovej hudbe, ale zväčša išlo len o titulnú pesničku, nie o celistvú scénickú hudbu. Vo filmovej hudbe cítim svoju budúcnosť, je mi to blízke, mám aj výhodu, že som študovala strih a naučila som sa pracovať s dramaturgiou, uvažovať nad celkom.
na filmovú školu som sa hlásila do Prahy aj do Bratislavy.
Vzali ma na obe. Bratislava sa mi zdala bližšie, ale otec mi hovorí, neblázni, choď to skúsiť do Prahy! Skúsila som to a som rada. Nechystám sa vrátiť na Slovensko, lebo sa nemám kam. Keďže som z Martina a s mojou prácou tam nemám veľa príležitostí, mohla by som prísť do Bratislavy a tam zas nemám vybudované také zázemie a vzťahy. S hudbou ešte hej, ale so strihom nie.
„Verím, že nemá zmysel človeka ponížiť a tlačiť na neho. Potrebuje skôr porozumenie.“
neplánujem začať písať texty v češtine.
Slovenčina sa mi páči a možno je v tom nostalgia za domovom. Lezú mi do viet české slovíčka, ale stále hovorím po slovensky, aj s priateľom, ktorý je Slovinec. Rozumie mi, v slovenčine prečítal aj Rudolfa Slobodu, hoci slovinčina je dosť iný jazyk. Keď sa rozprávam s jeho rodičmi, nerozumiem im úplne. On na mňa hovorí česky, lebo študoval na FAMU a pracuje s českými hercami.
Nevšimla som si, že by ma Česi brali nejako inak, ale je fakt, že mám veľa kamarátov Slovákov, Poliakov a Slovincov. Česi skôr radi komentujú slovenčinu, aká je krásna. Nasadnem do taxíka a taxikár začne: ó, slovenčina! Na druhej strane v českých filmoch je Slovenka vždy srandovne tematizovaná, prischlo jej klišé erotickej ikony či ako to nazvať. Všimla som si to aj na britských filmoch, že sú takto podobne tematizované Američanky. Každý národ má nejaký iný národ.
vo voľnom čase som úplne normcore.
Ideme na prechádzku, do parku, dáme si niekde kávu, nie som výletný typ, ísť niekam na výlet von z mesta, na to som lenivá.
keď si potrebujem zdvihnúť náladu, tak nakupujem oblečenie.
Moji blízki sa mi smejú, že neustále na niečo klikám, keď som smutná. V poslednom čase som si nakúpila celkom pekné oblečenie. Nie, nebola som nešťastná, skôr unavená z práce, nakupovanie je taká instantná radosť. Z toho istého dôvodu často nakupujem aj kvety. A priateľ tvrdí, že mám závislosť od šampónov. Mala som obsesívne obdobia s luxusnou kozmetikou, hoci by to do mňa asi nikto nepovedal, pretože sa veľmi nemaľujem. O kozmetike viem veľmi veľa. Ale zároveň mám z takých nákupov aj výčitky svedomia, pretože sa snažím žiť dosť ekologicky a toto ide proti môjmu presvedčeniu.
chodila som do vegetariánskej škôlky.
Pri maminej práci vtedy takú otvorili, tak to mala jedným šupom. Mala som aj rebelské obdobia, že som jedla šunku, hot-dogy, ale ako deväťročná som na námestí v stánku Slobody zvierat uvidela fotky, v akých podmienkach sú zvieratá chované, a odvtedy to držím. Teraz už je ľahšie byť vegetariánom. Ale keď som prišla na vysokú školu, nevedela som, ako sa mám stravovať bez mäsa, a tak som stále jedla vyprážaný syr. Variť som nevedela. Teraz som pol roka strihala kuchársku šou, takže teoreticky som sa naučila výrazy ako glazovanie či sous vide. Kúpila som si aj niekoľko kuchárskych kníh, ale variť ešte úplne neviem.
v mojej tvorbe sa často objavuje téma budovania domova.
Veľmi mi chýbal. Stratila som ho v v pätnástich, keď som prišla o maminu. Bolo to pre mňa ťažké, hoci ostatní členovia rodiny mi to pomáhali prekonať. Ale mamu nikto nedokáže nahradiť. Až teraz s priateľom cítim, že som domov možno znovu našla.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.