sú neoddeliteľnou súčasťou talianskej kuchyne, málokto pochybuje, že by mohli pochádzať odinakiaľ, a predsa! Lazane podľa všetkého patria medzi najstaršie zo všetkých cestovinových jedál. Pochopiteľne, nie v takej vyčančanej podobe, ako ich konzumujeme dnes a tobôž nie s paradajkovým základom. No pásy jednoduchého cesta z múky a vody, prekladané omáčkou, sa vyskytovali oveľa skôr a dokonca na inom mieste, než dúfajú obyvatelia slávnej Bolone či Neapola.
Lazane totiž nie sú základom len talianskej kuchyne, ale, nebojme sa to povedať, priamo európskej kultúry. Konečne sa totiž v kuchárskom remesle začalo niečo stavať, ťahať do výšky. Výstižný a veľmi výpovedný o našej civilizácii je už len ten gastronomický súboj, ktorý sa o túto prekladanú pochutinu vedie. A ľúty boj neprebieha len medzi talianskymi gastronomickými kráľovstvami, ale dokonca medzi jednotlivými krajinami. Do týchto naťahovačiek sa napokon prikmotrilo aj Anglicko – a to je už čo povedať. Ale všetko po poriadku.
Prvá zmienka o niečom, čo by mohli byť naše protolazane, sa datuje niekam do starovekého Grécka, kde začali cestovinové pásy, ktoré volali laganon ukladať na seba a prekladať ich syrom. Niektorí cynici poukazujú na iný pôvod názvu tohto jedla, vraj pochádza zo starogréckeho lassanon, čo znamená nočník. Práve v nádobe tohto tvaru sa prvé lazane ukladali na seba a dávali zapiecť do pece.
„Na neapolské lazane dokonca existoval špeciálny príbor: krátka palička s ostrým hrotom, na ktorý sa napichovali. “
Podľa všetkého aj majú pravdu, pretože tento vtipný zvyk si po nich osvojili obyvatelia Rímskej ríše a murovali svoje lassanum v hrncoch pripomínajúcich nočníky, len taký fukot. Dnes by sme možno nad týmito starovekými lazaňami ohŕňali nos, no vtedy sa považovali za skutočnú lahôdku.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.