Peter Gonda: Hlavu mám večne v oblakoch

prekvapilo ma trochu, ako veľa ľudí si myslí, že náš bývalý režim nebol totalitný.

Podľa minuloročného prieskumu Focusu pre KI je to až 45 percent. Ešte viac  Slovákov si myslí, že za socializmu bola vyššia životná úroveň, že z príjmu si mohli dovoliť viac ako dnes a že ľudia sa aj dožívali vyššieho veku. To sú všetko mýty, evidentné nepravdy, ktoré sa dajú vyvrátiť faktami. Aj na to slúži náš projekt Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte. V rámci neho dokončujeme publikáciu o socializme, ktorú chceme zverejniť na jeseň. 

rád prednášam, učenie ma baví.

Moju vlastnú Akadémiu klasickej ekonómie robím už 12 rokov, tam sa viem vyslovene „vybúriť“. Je to taký ostrovček pozitívnej deviácie, diskutujeme do hĺbky, otvárame problémy a hľadáme ich podstatu a možnosti riešení. Celkom iné je to na UK, kde učím budúcich učiteľov občianskej náuky základy ekonómie. Tam je skôr pasivita, na začiatku to baví mizivé percento. 

„Som roztržitý, hlavu mám večne v oblakoch.“

Snažím sa ich vtiahnuť, zaujať a inšpirovať. Smutné je, že vysokoškoláci majú problém napísať esej, vlastnú analytickú úvahu o probléme. Stále sú naučení postrihať niečo z internetu a prirobiť ku tomu popis. Je to pre mňa taká misionárska činnosť, takmer neplatená robota, ale myslím si, že má zmysel.  Chcem prispieť k tomu, aby ľudia, ktorí budú učiť deti, mali základy ekonomického myslenia. 

so športom nie som kamarát.

Na gymnáziu sme behávali s telocvikárom, ktorý bol maratónec, vždy som bol posledný, hoci som sa zlepšoval. Pokojne mi dal trojku na vysvedčenie. Behanie mi vôbec pripadá ako neprirodzený až nedôstojný pohyb. (Smiech.) Na túry však chodím rád, s rodinou. S kamarátmi kolegami zas hrávame bedminton, vždy len štvorhru. Pod posteľou mám aj činku, ale skôr na ňu padá prach, málokedy ju aj dvíham. 

zišla by sa mi v živote väčšia praktickosť.

Som roztržitý, hlavu mám večne v oblakoch. Rozmýšľam o tom, ako má fungovať spoločnosť, ale keď treba niečo doma zmontovať alebo opraviť, tak voláme svokra alebo odborníkov, ktorých zaplatíme. K tomu by som pridal aj dezorientovanosť v priestore. Bežne sa mi stáva, že neviem, kde som, riešim to tak, že sa pýtam ľudí, s tým problém nemám.  V reálnom živote som ako-tak úspešný aj vďaka tomu, že mám pri sebe manželku, o ktorú sa môžem vždy oprieť. Neviem si predstaviť, čo by som bez nej robil. Brali sme sa ešte na škole, bývali na manželákoch, sme spolu 25 rokov. Partnerský vzťah je pre mňa veľmi dôležitý, vlastne je základom môjho života.  

dcéra mi povedala, že stále prednášam.

Nielen na prednáškach, ale aj keď si sadnem s rodinou k stolu, neviem normálne diskutovať, hneď skĺznem do prednášania, rukami rozhadzujem. Vraj sa predvádzam. Možno to čiastočne súvisí s istou dávkou exhibicionizmu, ktorú v sebe asi mám. Hoci zo začiatku mávam na prednáškach trému, po pár vetách opadne, dostanem sa do tranzu a užívam si to, trpezlivo a pokojne argumentujem.  Trochu iné to niekedy býva v osobných diskusiách. Tam keď mi niekto začne rozprávať ekonomické bludy či obhajovať socializmus, viem byť verbálne tvrdší a nepríjemnejší. 

kolegom niekedy lezie na nervy moja buldodžia povaha.

Keď je nejaký termín, aj desaťkrát im to pripomínam, kým to neurobia. Sme síce kamaráti, ale neraz to inak nejde, je to dôležité pre inštitút.