Víťo Staviarsky: Baví ma byť v kúte

aké je to, robiť s vlastnými deťmi?

S cudzími by som asi nebol taký empatický. Iste, keď sme dlho spolu, tak občas prepukajú emócie, ale zase sme tá istá krvná skupina, ten istý temperament, aj keď sa hádame, tak rovnako, vybuchujeme rovnako, aj sa smejeme na rovnakých veciach. O Marku (dcéra je v rodinnej firme Staviarsky producentka, pozn. red.) sa môžem oprieť, je spoľahlivá, spoločenská a diplomatická, má všetky tie vlastnosti, ktoré ja nemám. 

predaj na jarmokoch nám robí background, z honorárov nevyžijeme.

Či ma to baví? Keď som začínal, čítal som v nejakých chasidských anekdotách, že obchod človeka musí baviť, lebo ináč zdochne. A keď nezdochne, tak nič nepredá, bude len frflať a každý ho bude otravovať. Keď som otvoril obchod, nikto nič nechcel, ľudia iba nakukli a rýchlo vypadli. Napadlo mi, že sa asi boja a musím s nimi začať komunikovať, tak potom chodili komunikovať, až to bolo treba mierne pribrzdiť, aby z toho nebol iba vášnivý diskusný klub a niečo si aj nakúpili. V našom filme sú preto také dialógy, lebo sme s Rišom zvyknutí rýchlo odpovedať zákazníkom na akúkoľvek otázku. Obchod je vlastne taká malá škola dialektiky.

bol som prepracovaný, tak som si kúpil brúsku.

Naraz sme točili, aj som písal knihu, aj robil obchod, ono sa to nezdá, ale človek sa pri tom dosť nacestuje a uštve. Vyhorel som, doslova som potreboval robiť niečo fyzické. Začal som teda brúsiť staré stoličky, stôl, potom ma to chytilo, obrúsil som steny v chate, aj podlahu. Brúsil som celý deň, pľúca dostali zabrať, ale to bol taký relax, že som prikúpil pílu. V záhrade som porobil lavičky, detský domček, kurník aj s voliérou - nie sú tam sliepky, lebo na tie nemám nervy, ale chcel som si to vyskúšať. Nikdy predtým som toto nerobil, až teraz som ako taký Buddha „prozřel“. Dnes už zase nemám čas, ale rád by som si zabrúsil. 

„V tom je moja pýcha: keď ma nechcú, tak to nebudem robiť!“

žiadne neresti nemám.

A cnosti tiež nie. Ženy sa mi páčia, ale nie je to prepísknuté, ja už mám totiž prepísknutý vek. Iné to bolo, keď som bol mladší, ale k tomu sa nechcem vracať. Cigarety a alkohol, to je, myslím, všeobecná záležitosť. Ale odkedy ma odviezli na chirurgiu so slepákom, povedal som si, pozor, už máš vek, teraz slepák, potom žlčník, pankreas, pomaly sa to nazbiera. S fajčením som prestal len raz, na vojne. Pribral som šesť kíl, nechcel som byť na konci vojny stokilový, tak som sa ku svojej neresti vrátil. 

v hneve som prudký.

Vybuchnem, vyskočím, potom skrotnem a uvedomím si, že som prestrelil. Viem povedať prepáč, mrzí ma to. Moja žena potom na mňa dlhšie nereaguje, ale žeby som kvetiny musel kupovať, až tak nie. 

niežeby bola pýcha moja vlastnosť.

Skôr patrím medzi tých, čo sa stiahnu bokom. Nechám iného, nech si svoju slávu užíva. Keď som dostal literárnu cenu, tak som bol pyšný, to áno. Ale keď žijete v meste, kde nikto ani nevie, že taká cena existuje, teda takmer nikto, alebo idete na jarmok a už sa tam s vami bavia: po keľo to maš? Po osem... To vás hneď všetka pýcha prejde. Pri spisovateľskom remesle je aj tak viac roboty ako slávy. 

teraz ma mrzí, že som sa často staval na zadné a trucoval.

V tom je moja pýcha: keď ma nechcú, tak to nebudem robiť! Mohol som byť pokornejší, nemusel som robiť veľké gestá. Lenže to boli samé sľuby, Martin Hollý mal točiť môj scenár, toto, tamto, tam kúpili scenár, potom druhýkrát... a zrazu som mal 37. Bol to aj dôsledok toho, že som si štúdium predĺžil, neskoro som začínal, navyše celá slovenská kinematografia spadla vtedy na zadok. Rýchlo som stratil trpezlivosť, prestal som bojovať s veternými mlynmi a ponoril sa do rušného jarmočného života. Snažil som sa zabudnúť na všetky umelecké aktivity. A zakázal som ich aj svojim deťom, nech sa neopovážia niečo také v živote začínať. A ony sa opovážili. 

strach som mal, že mi zomrie mama.

Zomrela. To je oddávna ten strach v nás, že sa nám pominú rodičia. Alebo, že sa nebudem môcť postarať o deti. Inak som sa nikdy nebál, už od detstva. (Okrem zubára!) Chodil som na strašidelné miesta, lovil som bobríkov odvahy, neúčinkovalo to na mňa. Na hororoch sa smejem.