Ľubica Orechovská: Som húfová ryba

teraz v lete žijem Bažant Kinematografom.

Ani sa mi nechce veriť, že už je to sedemnásť rokov, čo som si to celé vymyslela a rozbehla. Riešim dramaturgiu aj technické a produkčné veci. To je tak, ako na Slovensku vo väčšine firiem v kultúre, že ľudia v nich robia všetko – od kreatívy cez hľadanie partnerov a financií až po produkciu. Mojej prelietavej povahe to takto vyhovuje, rada robím z každého niečo. Ale najzaujímavejšia je pre mňa distribúcia, hotové filmy prinášať divákom, tam vidieť ich reakcie a záujem, konečný efekt tej ostatnej práce, ktorá nie je vždy romantická ani dostatočne zaujímavá. 

pýtala som sa manžela, čo ma definuje.

Povedal, že on. (Smiech.) Preto mám na fotke jeho portrét od kamaráta Milana Prekopa. Dlhodobé spolužitie s ním je pre mňa dôležité a myslím, že som sa dobre vydala. Teda dobre-zle. Mám totiž muža, ktorý je múdrejší, šikovnejší, rozvážnejší a tým pádom pri ňom jemne hlúpnem. Lebo keď niekto veci vyrieši jednoduchšie a rýchlejšie, odovzdám mu ich, prestávam sa o ne zaujímať a nič nové sa v nich nenaučím. Rada sa obklopujem šikovnými a múdrymi ľuďmi, ktorí ma takto odbremeňujú od práce. 

mám dar dvoch starších sestier.

Sesterské a vôbec ženské spoločenstvá sú pre mňa dôležité. S nimi som schopná prekonávať svoje limity. Vážim si aj mužských kamarátov, ale kamarátky s nami akosi viac ladia a dobíjajú nás energiou. Mala by nám to preplácať zdravotná poisťovňa, ako raz povedala jedna z nich po našom výjazde do Prahy. Neviem si veľmi predstaviť život bez ženských spoločenstiev. Postupne v priebehu života ich nadobúdam a dopĺňam, a ak som v niečom dobrá, tak v tom, že sa mi darí združovať rôzne ženské bytosti z rôznych svetov.

keď bola moja sestra v novembri ´89 na barikádach, mala som pätnásť.

Zmizla na dva mesiace z domu a ja som to celé vnímala cez telku a námestia. Teraz sa každý november smejeme, že Zuzka (Mistríková, pozn. red.) nebude k dispozícii v práci, lebo bude za tú partizánku, politickú mŕtvolu, čo sa o ňu raz za rok vo veľkom zaujímajú médiá. Čím som staršia, tým ma ten príbeh Novembra dojíma viac a viac. Pri sledovaní rozhovorov aj s vlastnou sestrou sa stále ešte dozvedám niečo nové o veciach, ktoré sa diali a znamenali tak veľa. Bol to zázrak. 

„Mladá generácia to dnes nemá jednoduché – majú toľko možností, že ja by som sa v tom utopila.“

rodičia nás vychovali pomerne prísne.

Keď sme mali niečo vybojovať za seba, tak to za nás neurobili, nechali nás v tom. Sestry si to za socíka vyžrali viac ako ja, nedostali sa na školy, na ktoré chceli. Žiadna protekcia alebo uľahčovanie cesty inými ako normálnymi prostriedkami sa nekonali. Mala som za vzor dve staršie veľmi silné a schopné sestry, preto som aj ja vždy chcela niečo tak ako ony dokázať vlastnými silami, aby som si to vedela vážiť. Myslím, že sa mi to podarilo, hoci to boli moje vlastné neviditeľné víťazstvá. 

každú nedeľu skáčem do bazéna.

V plávaní i v iných aktivitách som húfová ryba, kolektívne sa nechám nahovoriť na čokoľvek. Naopak, keď mám niečo robiť sama, cvičiť, učiť jazyky, nie som veľmi disciplinovaná. Mohla by som mať aj zlatú permanentku, ale jediný dôvod, prečo prekonať odpor a ísť, je nejaký človek, čo ma tam čaká. Dvanásť rokov života som strávila v bazéne pri synchronizovanom plávaní. Ten šport je úžasne všestranný, potápanie, plávanie, gymnastika – ale tréning až taký romantický nie je – pre mňa to bolo permanentné mrznutie v bazéne. Ale robila som to, lebo sila a radosť kolektívu. Ani teraz by som do bazénovej vody sama neliezla, ale už roky sa v nedeľu stretávame s trénerkou a kamarátmi rovnakej krvnej skupiny.