so Slobodnou Európou sme si naplánovali na budúci rok koncertnú pauzu.
Ale áno, baví ma to na javisku stále, práve preto si dávame pauzu. Myslím, že bude dobre, keď si aj ľudia oddýchnu od nás. Pokúsime sa počas toho roka urobiť aj jednu-dve nové pesničky a potom s novými silami pôjdeme do boja. Keď sme pred dvoma rokmi hrávali aj 70 koncertov do roka, už sa mi stávalo, že som si občas povedal: kurník, tento víkend by som bol radšej doma. Tak som v kapele presadil, že budeme hrať menej a kvalitnejšie a iba na miestach, kde sú na to podmienky, normálny aparát a javisko také veľké, aby som sa tam s Lučeničom netlačil. Teraz hráme o polovicu menej, o to viac sa tešíme.
minulý rok mi vyšla kniha Tretia planéta.
Pôvodne to mala byť iba fotografická kniha, ale dokopali ma v Slovarte, aby som ku tomu dopísal aj text. Nechcel som písať klasický cestopisný text o krajinách. Je to text o tom, čo cestovanie so mnou urobilo, čo som pri tom pochopil. Niekto si povie, waw, ty chodíš po takých pekných horách, krajinách, plážach, ale to, čo v človeku zostane, to je niekde inde a to sú dôležitejšie veci. Čo napríklad? Ako veľmi sa tu máme dobre.
fotím a filmujem iba na cestách.
Už keď som bol sopliak, tak som mal doma zväčšovák, malú improvizovanú tmavú komoru. Fotil som na flexaret, sám som si vyvolával filmy. V 90. rokoch som ako kameraman natočil asi 80 videoklipov, od Lucie po MC Erika a Barbaru. V tej dobe na to boli obrovské rozpočty, zaujímavá robota, robil som si, čo som chcel na kvalitnú filmovú kameru. Potom prišli napaľovacie CD-čka, každý chcel klip za päť korún. Nastúpili digitálne kamery, domáce strižne, každý bol zrazu režisér. Bol som otrávený z tých napózovaných muzikatnov a bol som rád, že sa to skončilo.
som lenivý celý život.
Nebojujem s tým, zariadil som si život tak, aby som mal svätý pokoj a nemusel robiť veci, ktoré ma otravujú. Odkedy som prestal piť, vstávam ráno okolo pol siedmej, ale budík si nenastavujem skoro nikdy. Iba občas, keď som na cestách. Celý život som nepil kávu, začal som až pred tromi rokmi v Kolumbii, lebo tam sa nič iné nedalo. Ráno si dám kávu, vystrelí ma to, a do takej jedenástej mám všetko hotové, čo musím v ten deň urobiť, vybaviť, potom môžem spomaliť.
chodím s kamarátmi na džípoch na túry.
Do Gruzínska, na Srí Lanku, do Ameriky, Kirgizstanu, Patagónie. Nie je to o tom, že by sme sa išli vyblázniť, ale vyhľadávame oblasti nedotknuté masovým turizmom, ktoré sú veľakrát nedostupné bežným autom. Cestujem celý život, v osemnástich sa mi podarilo náhodou dostať do Afganistanu, potom boli divoké deväťdesiate, teraz už vyše pätnásť rokov intenzívne cestujem a zo svojich ciest pripravujem cestovateľské kiná.
nenávidím nakupovanie.
Chodím vo vyťahaných tričkách, ktoré mi väčšinou niekto daroval. Aj som skúšal ísť do nákupných centier, ale tam sa mi nič nepáči, mám z toho paniku a chcem odtiaľ hneď ujsť. Hudbu už skoro vôbec nepočúvam, tú nekupujem vôbec, občas si kúpim nejaké knihy cez internet. Vlastne rád nakupujem cez internet, bývam na kopaniciach a som šťastný, že nemusím ísť do obchodu medzi ľudí.
mal som takmer všetky neresti, ktoré sa dajú mať.
Hľadal som pôžitky vo všetkom možnom, či už to boli drogy, chľast alebo krkovička. V istom bode môjho života som pochopil, že to je to, čo človeka ubíja a zabíja a to nechcem. Že hedonizmus je rakovina mysle. A tak som vo všetkom otočil. Nepijem vyše troch rokov, nefajčím vyše osem, mäsa jem minimálne. Pôžitok hľadám v inom. Keď sme boli mladí, hľadali sme neviem čo, silné zážitky v amplitúdach. Keď tie amplitúdy zmizli, zostal som v pokoji v jednej rovine, a zistil, že to je to, čo som hľadal.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.