vyzerá presne tak, ako má vyzerať maškrta z doby kamennej: pomerne neforemná hruda čohosi, čo pripomína ušúľanú rozdrvenú kriedu. Je neurčitej farby, no aby bolo jasné, že má najmenej 10 tisíc rokov, vždy lícuje s tým, na čom práve stojíme vo svojich zaprášených dovolenkových šľapkách. Keď si ju človek prvýkrát položí do úst, je na rozpakoch, no uznanlivo prikyvuje – vo vyprahnutých ústach sa mu na jazyku rozpadáva na prach či na jemne vlhkú maltu čosi čudesné, zemité a sladké, pričom vysáva z jazyka posledné zvyšky vlahy. Vraví si – toto je sila, tu cítim Sumerov, tu sa mi prihovára Babylon, z temnej minulosti na mňa dýcha epocha faraónov.
V tom prvotnom dotyku je niečo impozantné a zároveň jednoduché, človek ani nemá pocit, že by šlo o zákusok, skôr o nejaký zvláštny relikt, komunikujúci rovno s najstaršou časťou nášho mozgu. Ach, ako ďaleko sme vtedy od pravdy!
Ten archeologický pocit na jazyku je len výsledkom rafinovaného cukrárskeho umenia istého Bekira Efendiho, šikovného chlapca z Anatólie, ktorý sa vďaka svojmu talentu vyšvihol až do istanbulskej kuchyne sultána Abdulhamida I. v osemnástom storočí.
„Sultán Sulejman I. mal vraj v šestnástom storočí vyčlenenú celú jednu veľkú časť kuchyne len na prípravu chalvy.“
Tam raz dostal úlohu potešiť sultánove štyri manželky a početné odalisky dačím delikátnym a vzrušujúcim. Bekir sa teda zamyslel a začal experimentovať. Napokon skončil pri tom, že v klasických orientálnych gumových cukríkoch, vytvorených z pšeničného škrobu a medu a zvaných chalva, nahradil jemnú múku zo semoliny pastou tahini, čiže najemno zomletými zrniečkami sezamu. A ajhľa, stvoril vec nevídanú!
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.