Daniel Špiner: Som sideman

s Martinom Geišbergom v zoskupení Sandonoriko to máme takto:

On je autor, prináša texty a hudobné nápady, je samorast, takže si rastie a ja som ten, ktorý robí to okolo. U Katky Koščovej som klavírista, spoluautor hudby, ona príde s nápadom, ja to dotiahnem, poobliekam, ale nerobím manažérsku prácu. 

nie som frontman.

Som sideman. Viem sa napojiť na ľudí, na spevákov, viem pochopiť, čo mi chcú povedať, aj keď to nevedia vyjadriť slovami. To mi, myslím ide. Baví ma, že sa vo všetkých spoluprácach môžem činiť aj autorsky, kreatívne, nie som len hráč, ale môžem ku tomu aj niečo povedať. 

už piaty rok hráme s Táňou Pauhoufovou v Modrom Salóne SND Korene.

Raz do mesiaca, častejšie nestíhame. Martin Geišberg a jeho žena Alžbeta napísali básne o svojom vzťahu. O tom, aké to je, keď ste zamilovaní, ako to cíti muž, ako žena, ako to je, keď spolu žijú, keď vzťah žije, celé je to obásnené a prerývané pesničkami. Je to komorné, vôbec sa tam netlieska. Ako to? A ktorému vzťahu sa tlieska? Jedine, keď sa vezmú, aj to sa musí. (Smiech.)

voľné dni mám mimo víkendov.

Idem sa bicyklovať, ale len tak, halabala, nič extrémne, len sa vydýchať, spotiť a ísť domov. Veľmi rád aj varím, najmä halušky. Recept mám od starých rodičov zo Spiša. Môžu byť aj bryndzové, ale ja mám najradšej s tvarohom. Jem ich stále, minimálne raz za týždeň. Viem spraviť fantastický vývar, čo nie je až také ťažké, skôr mám na to trpezlivosť a chuť objavovať farby. Od Hanky som dostal aj kurz varenia. Ešte som ho neabsolvoval, išiel som, ale nedošiel kuchár. 

keď sa stretneme na oslavách celá rodina, vlastne sa vôbec nerozprávame.

Každý vyberie nejaký hudobný nástroj, spieva sa a pije veľa borovičky. Musí to rázne ukončiť moja mama, že už by stačilo, už svitá, choďte preč. To je moja neresť, domáce pálenky. Ale viem sa zastaviť, nejdem do nemlátom, že ma odtiahnu. Chcem si všetko pamätať a aj si zvyčajne pamätám. (Smiech.)

rád chytím do ruky každú „šrubku“.

Všetky skrine, roldory, mám potrebu spraviť sám. Teraz ma čaká knižnica. Presťahovali sme sa do holobytu, mali sme dvojplatničku a jeden stôl, trošku pankáčske podmienky, umývali sme riad v kúpeľni a ja som celú kuchynskú linku postavil sám. Asi som dedinský typ, praktický, s dedom sme celú chalupu prerobili, naučil ma murovať, robiť s kameňom, otec je zase hoby stolár, ovládam aj prácu s drevom. Nie, nebojím sa, že si prsty na cirkulárke odrežem. 

nemám nákupnú, ale sporiacu vášeň.

Za to môže moja mamina, odmalička mi vtĺkala: musíš si sporiť, musíš si sporiť, a ja som začal sporiť. Nepotrebujem míňať. Viac ma baví veci dediť, dostávať, nachádzať a z toho niečo vyrobiť. Vŕtačku som našiel odhodenú, otec mi ju na narodeniny opravil a funguje. Možno je staršia ako ja. Také veci ma tešia, lebo tým chránim prírodu, že sa to nevyhodí. Začali sme veľa recyklovať, alebo skôr vôbec nevyrábať odpad, ak sa dá. Teraz, v Hainburgu, mám vášeň nakupovať jedlo, ktoré nie je zabalené. A snažím sa zistiť, či naozaj potrebujem jesť mäso. Potrebujem. Ale nie až tak často. 

občas závidím tým, čo majú dlhé prsty.

Lebo vedia s väčším pokojom zahrať väčší akord ako ja. Mám širokú dlaň, ale krátke prsty, viem uličky či skratky, no dám oktávu, nanajvýš nonu. V škole sme hrávali aj Rachmaninova, ten mal obrovské ruky, tam som musel vypustiť nejaký tón z akordu, inak som to nebol schopný hrať. Prijal by som väčšie prsty, ale mám rád aj tie moje.