Lupienky zo Saratogy

na masti či v oleji vypražený tenký plátok zemiaku – jednoduché  a také účinné. Nič viac, nič menej, iba štipka soli a je to tam. Celé ľudstvo sa razom zblázni a pchá si tento pukotavý vynález už pekných pár storočí do úst plným priehrštím. S vypúlenými očami potom prežúva,  pozerá pred seba, lebo tá intenzívna zmes soli a škrobu mu razom vybije poistky a nedokáže na nič iné myslieť, len na tú rozkoš, čo mu v ústach namaľuje táto rafinovane vypražená americká hľuza.

Samozrejme, všetkých konzumentov zemiakových lupienkov a vášnivých fanúšikov chrumkavých posedení začalo po nejakom čase zaujímať, kde sa tento diabolský vynález zrodil: kto bol ten mozog, čo stojí za krehkou kulinárskou básňou v podobe slnečného, jemne zvlneného lupeňa posiateho malinkými, utešenými bublinkami. O slovo sa hneď hlásila Amerika, domovina prvotnej suroviny – zemiaku. A keďže táto zem miluje priamočiare a dojímavé príbehy so šťastným koncom, pri zemiakových lupienkoch to nemôže byť inak. 

Počas horúceho leta roku pána 1853 sa celému svetu dobre známy multimilionár Cornelius Vanderbilt, staviteľ železníc a prevádzkovateľ parníkov, zastavil na večeru v hostinci Moon´s Lake House v Saratoga Springs. A objednal si k slukám či jarabiciam ako prílohu hranolčeky. 

V kuchyni bol práve George Crum, napoly Indián, napoly Afroameričan. A ako to už v takom príbehu býva, tieto dva typické protiklady Ameriky polovice devätnásteho storočia sa stretli v ľútom boji nad tým, ako majú také pravé belgické hranolčeky vyzerať. Nie je ťažké si domyslieť, že scestovaný a škaredo bohatý Vanderbilt potreboval temperamentnému kuchárovi dokázať, že vie všetko lepšie, a preto ho začal milo a vkusne, ako to už len zákazníci vedia, vyučovať. 

„Biznis s čipsami ovládol celý svet. V súčasnosti má až 35-percentný podiel na predaji všetkých slaných snackov.“ 

Keď už naparený parníkový magnát vrátil Crumovi tretie hranolky – raz boli hrubé, druhýkrát mastné a tretíkrát nedosolené – do Cruma vošla zlosť a rozhodol sa ísť na to švejkovsky.