Speváčka Katarína Koščová: Ľudia si myslia, že som milá, ale ja som celkom paskuda

najlepšie sa mi skladá, keď počujem melódiu už vtedy, keď píšem text.

Potom to zaspievam Danovi Špinerovi, on to začne hrať a ja mu poviem: tak! Alebo: ňe tak! On počuje harmóniu inak, ako ju mám v hlave ja, často aj krajšie. Sme naozaj spoluautori. Ja nie som muzikant a on to vie celé obliecť. Ale stalo sa aj to, že si Dano niečo len tak začal hrať na klavíri a ja že čo to je, to je pekné! Neviem, odpovedal, len si tak hrám. Tak hraj ďalej, povedala som, natočila to a hneď mi napadol aj kúsok textu. 

minulú jeseň som dostala štipendium na tvorbu od FPU.

Prvýkrát v živote. Bola som veľmi rada, ale zároveň som bola zaseknutá. Už niekoľko rokov som mala pocit, že riešim úplne iné témy v sebe, ako viem vložiť do piesní. Dosť som žila spoločenskými témami, ale neviem písať protestsongy. Bola som nespokojná, a tak som sa nevedela k tvorbe prinútiť. Donútilo ma až štipendium a  nakoniec je na albume aj zopár protestsongov. Ešte som to naživo nehrala, uvidím, ako na to bude reagovať publikum.  

pesničky skladám tak, aby som ich vedela normálne zaspievať.

Aby ma to nevytrápilo. Hľadám v tom pohodlnejšie cesty. Keď sme nahrávali album a ja som sa začala rozospievavať, muž sa smial, že čo to robím, že to nezažil za trinásť rokov, čo ma manažuje. To nie je pravda! 

to, že ma manžel manažuje, je veľmi príjemné.

Sme spolu pri práci aj doma pri deťoch. Áno, nesieme si robotu do postele, to sa nedá oddeliť, ale je to jedna z najlepších vecí, ktorá sa mi mohla stať. Náš vzťah je dlhodobá vec, kedysi dávno sme boli frajeri, potom sme dlho neboli, potom zas chvíľu áno, chvíľu nie... keď sme sa nakoniec dali dokopy, podchytil ma aj manažérsky. Bola som veľmi stratená, nevedela som, čo chcem robiť a ako, vedela som len, čo nechcem. 

Muž mi však nediktuje, čo mám robiť, dôveruje tomu, čo robíme s Danom a po všetkých tých rokoch je stále mojím obrovským fanúšikom! Prekáža mu len moja lenivosť. Mohla by som chodiť na hodiny spevu, cvičiť na gitare, ale robím to veľmi pohodlne a on má pocit, že mrhám talentom, že ho dostatočne nerozvíjam. Trinásť rokov to takto spolu ťaháme. Hádame sa často, je to také Taliansko, pohádame sa a je to zase v pohode. 

„Pred pár mesiacmi som musela úplne prestať čítať správy.“

s mužom sme obaja skauti.

Od detstva. S našimi sme vždy veľa chodievali do lesa, takže keď do školy prišli propagovať skauting, zobrala som aj dve spolužiačky a išli sme. Jediná som vydržala. Bola to jedna z najzásadnejších vecí, čo sa mi v živote stala. Určilo to celé moje morálne hodnotové nastavenie a smerovanie. Všetci moji najlepší kamaráti sú odtiaľ. Aktívne už nefungujeme, ale je pre nás dôležité mať ten status, takže si stále platíme známku. Teraz sme na to dali syna. Tretí týždeň. Z družinovky príde vždy veľmi rozjarený, nadšený, ale na druhý deň povie, že už tam nechce chodiť. Budeme to ešte chvíľu skúšať, ale nechcem mu to znechutiť, lebo o tri roky by to mohol skúsiť znovu s tým, že už naozaj chce. 

stolové hry sme začali hrávať v skautskej partii.

Úplne prví boli Osadníci z Katanu, tá hra ešte ani nebola na Slovensku, vyrobili sme si to sami, dokonca sme si vymysleli vlastné akčné karty, mali sme vlastný upgrade. Nedávno som to našla zničené v pivnici, ale je mi to ľúto vyhodiť. Klasických Osadníkov som nikdy v živote nehrala. Celá partia chodíme na „celozávodnú dovolenku“ v Jeseníkoch, večer dáme deti spať a sme ochotní tri hodiny spolu niečo hrať a baviť sa na tom. Teraz sme od stolných hier prešli na únikové hry. 

každý večer sa pozriem pod posteľ, pre istotu, či tam niekto nie je.

Ako šaľena! Je to taký tik od detstva, neviem to racionálne vysvetliť. Nesmú mi trčať nohy z postele, lebo mám zlý pocit, že na mňa spod nej siahne nejaká ruka. Mojim deťom to netreba hovoriť, lebo ja im stále tvrdím, že žiadni bubáci neexistujú! Reálne sa bojím toho, čo s nami bude, kde budeme ako spoločnosť o desať rokov. Príšerne sa bojím všetkých konšpirátorov, štváčov, tých, čo sa boja rôznych inakostí, vieme z histórie, ako to môže dopadnúť. Pred pár mesiacmi som práve preto musela úplne prestať čítať správy. Teraz, keď sa na mňa vyvalila tá Jankovská, bolo mi až fyzicky zle.