je to asi jediná hostina, proti ktorej viedol klérus dlhé storočia ľúty boj. Aj preto je dobré sa karu pozrieť na zúbky. Cirkev tento svoj negatívny postoj k smútočnému pohosteniu zdôvodňovala častými krčmovými bitkami a vulgárnymi neprístojnosťami, ktoré dehonestovali tú slávnostnú chvíľu, keď by mal človek skôr spočinúť v tichu a bázni pred ohromujúcou silou večnosti, ako váľať sa v priekope opitý namol a prosiť nebožtíka, aby mu odpustil, lebo mu kedysi preoral medzu. V poriadku, no niečo tu nesedí.
Na jednej strane cirkev v stredoveku blahosklonne toleruje lascívne karnevalové besnenie pred Popolcovou stredou, dokonca ho aj podporuje, no pri pohreboch sa silno stavia proti trošku nezvládnutým emóciám. Nuž, pravda je taká, že cirkvi sa celkom úspešne podarilo napojiť staré pohanské zvyky na svoje významné cirkevné udalosti, no pri takom silnom zlome v živote, ako je smrť blízkeho, vždy ťahala za kratší koniec.
„Kar varili naši predkovia u susedov.“
A potom s hrôzou pozorovala, ako sa po oficiálnom smútočnom obrade v kostole odohráva na kare ďalší obrad, omnoho temnejší, rýdzo pohanský, plný bizarných symbolov a povier, kde hýbateľom všakovakých absurdných úkonov je šialený strach z toho, že sa nebožtík vráti a príde rodinu strašiť. Čo ako sa cirkev snažila, pozostatky starého pohanského náboženstva sa jej z karu nepodarilo vyhnať až do dvadsiateho storočia, keď sa kar postupne zmenil na utilitárne pohostenie rodiny, čo prišla zďaleka a jediný rituál, ktorý ostal, bolo tabu štrngania si po prípitku.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.