krívam roky a čoraz viac.
Niekoľko mesiacov už čakám na operáciu bedrového kĺbu. Otec v mojom veku ho už mal, takže presluhujem. Obmedzenej pohyblivosti som prispôsobil svoj životný štýl: väčšinu času presedím alebo preležím. Niekedy ráno ani nevstanem, dám si liek na bolesť a čítam si. Konečne mám viac času na rukopisy, tento rok bol najplodnejší od veľkej krízy v roku 2007. Vydal som dvadsať slovenských kníh a dva české preklady mojich autorov, nemyslel som si, že sa vrátim do takéhoto tempa ako v mladosti.
čoraz viac som sám.
Keď som začínal, nevedel som nič o vydávaní. Na prvej knihe som robil trištvrte roka, učil som sa za pochodu. Bol to debut 20-ročného Tomáša Horvátha Akozmia. Teraz už má siedmu knihu a ja asi päťstú. Bolo obdobie, keď som mal štyroch zamestnancov a robil aj zo tridsať kníh ročne, ale už desať rokov som sám a mám len externých spolupracovníkov. Od prevzatia rukopisu si veľkú väčšinu prác robím sám, svojím tempom, pomaličky. Moja práca splynula s mojím životom.
mám za sebou tri bankroty.
Také, že iní by sa do tohto fachu už nikdy nevrátili. Po prvom som tiež chcel robiť niečo iné, ale po roku som vydal dve knižky. Obe získali ceny, to ma povzbudilo a ďalší rok som ich vydal šesť, osemnásť a už to išlo. Okolo roku 2007 prišiel ďalší bankrot, ten bol horší, lebo bol spojený aj s mojimi zdravotnými ťažkosťami, ale o dva-tri roky som bol naspäť. Naposledy som sa na rok odmlčal v 2016, lebo som si dovolil mať malé kníhkupectvo, ktoré, samozrejme, krachlo. Bankroty sú fatálne, ale svojím spôsobom zapadli do môjho života a zocelili ma. Cieľ mám, tak kráčam, niekedy zastanem, sadnem si a zase pokračujem ďalej.
„Doteraz mám rád knihy, ktoré provokujú moju imagináciu.“
jediný šport, ktorý som kedy s vášňou prevádzkoval, bola turistika.
S legendárnym levickým turistickým oddielom Veveričky sme prechodili podstatnú časť Slovenska. Keď padol komunizmus, splnil som si sen a vyliezol na Kilimandžáro. Neskôr som bol dvakrát v Himalájach. Je to vysokohorská turistika, ale žiadne mačky, laná, reťaze. Mesiac som žil v dedine, kde hovorili iba po tibetsky, nič mi tam nepripomínalo Európu. Po týždni mlčania mi bola slovenčina zbytočná, prechádzal som sa a – nerozmýšľal!
robil som všeličo.
Bol som pomocný robotník, v sklade, v zámočníckej, stolárskej dielni... V okolí Banskej Štiavnice som geodetom vláčil na chrbte bubon s káblom. Študoval som chémiu na strednej aj vysokej, ale keď som pochopil, že veda asi nebude môj vysnívaný životný štýl, odišiel som zo školy. Za socializmu musel byť zamestnaný každý, tak som si v robote odrobil to, čo po mne chceli, ale najkrajšie bolo prísť domov a čítať si. Keby nebola Nežná, pokračoval by som takto dodnes.
ako dieťa som nesníval o konkrétnom povolaní.
Šrotoval som knihy, mayovky, verneovky, zanegreyovky, fascinovalo ma prežiť príbeh, bol som tiež jeho hrdinom, bol som najväčším dobrodruhom. Doteraz mám rád knihy, ktoré provokujú moju imagináciu.
rok som bol filatelista.
Chytilo ma to tak, že ako trinásťročný som sa prebojoval so svojou zbierkou na celoštátnu prehliadku do Kutnej Hory. Bol som rovnocenný aj dospelým. Ale už o rok neskôr som žil niečím iným. Chcel som robiť všetko, divadlo, performance, hudbu... ale po čase som zistil, že nemám talent, alebo ma to nedraplo tak, ako tie známky. Všetko som bral ako pokus-omyl, nerobil som si ťažkú hlavu.
chýba mi miera.
Pre slovenskú literatúru to je asi skvelé, že nalieham, stále drankám dobré texty, ale v ostatných oblastiach, no neviem, som príliš totálny, čo je pre iných ľudí asi nepríjemné. V dobrých, a zrejme aj v zlých veciach, som robil všetko na vrchole možností. Neodflákol som nič, neblicoval som, nemohol som urobiť viac.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.