Ako šli ryby na dračku

písalo sa dvanáste storočie a poviem vám, nebolo to storočie naklonené rybám. Najprv sa ten chýr začal šíriť od Dunaja. Všetky ryby nad tým spočiatku len mrdli plecom, veď takýchto rečí už počuli stovky. Babky ich babiek a dedkovia ich dedov sem-tam po večeroch v mokrinách rozprávali pre pobavenie okolia tieto pikantné povedačky, čo sa vraj šíria medzi tými rukatými hore. A vždy sa to skončilo bujarým veselím a plieskaním sa plutvami po rebrách. Čo len ten človek nevymyslí. 

Ale teraz, keď tie klebety a zaručené správy neprestali ani po týždňoch a mesiacoch, dokonca sa začali potvrdzovať zo všetkých strán – nosili ich vyzy od Čierneho mora, lososy z Labe aj ostrieže od severných jazier – začali všetci trochu pochybovať a niektorí starší z nich aj – nebojme sa to povedať – zmeraveli. 

„Čo je to za sprostosť? My vraj nemáme mäso?“ ohradila sa šťuka Izidor, „Na to, prosím vás, ako prišli? Stačí sa na mňa pozrieť a všetci vedia, že je to kolosálna kravina!“  Izidor sa napol ako luk, vypleštil oči, trhol chvostom a vymrštil sa nad hladinu. Všetci zrazu videli to parádne pestované rysovanie, tú hru rybích svalov. No správa aj tak vyradila z prevádzky pri rannom čítaní rybieho vestníka takmer celú populáciu nášho rybníka. Niektorí sa síce pochechtávali, snažili sa neutešenú situáciu zľahčovať, iní sa cítili naozaj zaskočení a povedzme si rovno – aj urazení. Veď čo sú oni horší ako nejaký dobytok? Mnohí sa utešovali tým, že je to istotne len nejaký ďalší prvý apríl či ký fras alebo len taká karnevalová povedačka pred pôstom. Niečo ich však pri tom zľahčovaní trochu brzdilo. 

„Nakoniec do Ríma za pápežom musel ísť kapor Dalibor. Všetci sa na tom jednoznačne zhodli.“

Táto správa už nebola len taká šuškanda od rukatých, ktorí už pekných pár tisíc rokov nevedeli, čo si s rybím pokolením počať a čo si o ňom myslieť – toto už – aspoň tak to písal vestník – bol oficiálny postoj Vatikánu! „A to teda nie je žiadna sranda, vážení!“ prehrabol si svoje dotrhané fúzy o bralo sumec Braňo, najstarší spomedzi všetkých. Dobre vedel, že je dvanáste storočie, a teda čo povie pápež, to je sväté – špeciálne pre ľudí. Dosť tým vystrašil postaršie mreny, ktoré mu chodili ako starému mládencovi upratovať. „Toto nie je len tak! Pápež nikdy nehovorí do vetra! Za tým je určite nejaká skrytá agenda!“ , vyhlásil osudovo Braňo.“ Zavislo ticho. Ryby vôbec netušili, čo si s tým teraz počať. Čo to teda vlastne všetko pre ne znamená? Nakoniec mávli plutvami a rozišli sa. Veď čo už je na tom, nech si tí chlpatí hltači vzduchu o nás myslia, čo chcú, aj to, že nemáme mäso. Je to jedno, nás sa to predsa nijako nedotýka.  

Až po pol roku ryby zistili, ako kruto sa mýlili, keď sa zrazu rukatí vrhali na brehy riek a jazier ako besní, divoký plameň hladu v očiach, a lovia a lovia. Podaktorí nič nenechali na náhodu a poďho vyvíjať rafinované pasce, šikovnejšie prúty, hustejšie siete, len aby dostali nejakú tú rybu von z vody. Braňo dôležito kýval hlavou: „Ja som vám to hovoril. Agenda!“  Mreny sa zachveli pred tým strašným, tajomným slovom: „Čo budeme robiť? Veď takto sa žiť nedá! Včera sme mali ísť vítať delegáciu jeseterov a nedošli, lebo nám ich vylovili pri Prešporku!“ Pstruh Kasper sa snažil situáciu upokojiť: „Chytajú nás, lebo sa chcú presvedčiť na vlastné oči. Neviete, akí sú rukatí zvedaví? Za chvíľku sa rozšíri, že mäso máme a bude pokoj. Prejde ich to.“ Lenže neprešlo. Prešiel rok, dva a situácia bola ešte horšia. A chodilo to v návaloch! 

Ryby sa teda zhromaždili, čo s tým robiť.  Takto to jednoducho ďalej nejde. Sumec Braňo sa hlboko zamyslel, zamračil a dospel k jednoznačnému názoru: „Treba za pápežom poslať vyslanca. Nech mu vysvetlí, že to s tým mäsom nie je pravda.“ Lenže – koho poslať na takú dlhú a strastiplnú púť? Všetci razom chceli ukázať na Izidora, no ten frnkol za prvú skalu, len čo padol názor, že by tam mal ísť ten najsvalnatejší. „No určite,“ pomyslel si Izidor, keď kmital preč od rozvášneného rybieho davu. „Ryba tu maká, silový tréning sem, aeróbny tam, a teraz, keď má zúročiť tú nekonečnú makačku a poriadne si zaneresiť, vyšlú ju na služobku do nejakej paže – mesta, kde žijú len samci a chodia v sukniach? To určite!“