v triede zavládla zlá atmosféra. Rozdelili sme sa na dva nezmieriteľné tábory. Na jednej strane Košičania, na druhej internátisti. „Internát“ vyčítal Košičanom, že sa flákajú. Košice nám vyčítali až prílišnú snahu. Neodovzdávali sme si informácie, strhávali plagáty z nástenky na katedre. Každá hodina bola peklom pre každého. Ja som bol na internáte, no nepatril som ani do jednej z rozhádaných skupín. V podstate som mal byť prvý na odstrel. Vtedy som sa prvýkrát vzoprel osudu. Začal som počúvať všetkých spolužiakov, čo komu prekáža. Po mesiaci počúvania a dohovárania som pochopil, že potrebujeme prvú spoločnú akciu – krúžkovicu. Trvalo mi takmer rok, kým som ju zorganizoval a každý prisľúbil účasť. Na krúžkovici nám Košičania ukázali najlepšie krčmy v meste, otvorené až do rána. Ani sme sa veľmi neopili, no konečne sme boli spolu a počúvali jeden druhého. Začali sme sa rešpektovať. Pochopili sme, že Košičania to majú v mnohom ťažšie, než my na internáte, čo sme stále spolu. Začali nás navštevovať a kreslili sme spolu na izbách často až do noci. Po večeroch sme sa naučili viac ako cez deň v škole. Z nášho ročníka sa stal jeden z najlepších, aký kedy na Katedre dizajnu študoval. Učitelia, starší študenti, rodičia nám v prvých rokoch vraveli, že skončíme maximálne šiesti...
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.